Skôr sa darí, keď práca je hoby

Máte chuť na domácu huspeninu či zabíjačku?

Na poličke v podniku reštauračných služieb, ktorý je jeho druhým domovom, čestné miesto zaberá drevený koník. Majiteľ Stanislav Madunický ho získal v roku 1995 ako v poradí piaty otec roka. Symbol večného chlapčenstva, hravosti, detstva i lásky sa dostal do rúk súkromného podnikateľa z Chtelnice aj preto, že si spolu s manželkou Máriou osvojili súrodencov Jarka a Katku Hamšíkovcov z dvoch detských domovov. Piatemu otcovi roka nechýba nič ani z toho večného chlapčenstva, ani hravosť. Hlavne však rozdáva veľa lásky, nielen svojim najbližším. S láskou robí aj

svoje remeslo,

ktorému je verný odvtedy, ako sa vyučil za čašníka s maturitou, neskôr absolvoval barmanské skúšky, skúšky vedúcich závodov, dva roky pracoval v Rakúsku, potom roky pôsobil v podniku Reštaurácie, až sa mu v roku 1991 podarilo získať do prenájmu terajšie reštauračné zariadenie. A hoci nejde o špičkový niekoľkohviezdičkový podnik, vládne tu vľúdnosť a priateľská nálada, vôňa dobrej kuchyne a svojská atmosféra, ku ktorej nechýba denná tlač, čerstvé kvetiny, čisté obrusy na stoloch a výzdoba, charakteristická pre to-ktoré ročné obdobie.

„Je to môj koníček a hoby, potrebujem byť v kontakte s ľuďmi, rozprávať sa s nimi. Nevedel a ani by som nechcel robiť nič iné. Robote treba prepadnúť a treba ju robiť s láskou. Len tak sa dostavia výsledky. Hoci vstávam ráno o piatej a do postele sa nedostanem pred polnocou, necítim sa unavený. Naopak, stále

vymýšľam novinky,

aby sme mali čo zákazníkom ponúknuť a prilákať ich. Aj s jedlom sa treba pohrať. Ak pokrm nepripravíte s láskou a nevenujete mu toľko času, koľko potrebuje, odzrkadlí sa to na jeho kvalite. Preto si všetko najradšej robím sám. Prídem sem aj cez víkend, navarím huspeninu a viem, čo ponúkam, keď je hotová. Podobne je to aj s ostatnými jedlami. Jednoducho ich prípravu treba prežiť a nerobiť povrchne.“

Na jedálnom lístku malého pohostinstva, ktorý sa denne mení, nájde zákazník dva druhy polievok, päť-šesť druhov minútiek ďalšie jedlá predstavujú zabíjačkové špeciality a jednoduchšie mäsité jedlá s prívarkami. Čas prípravy a podávania jedál je pritom neobmedzená, ak máte chuť na hranolky s vyprážanými morčacími prsíčkami, pripravia vám ich v ktorúkoľvek hodinu.

Okrem majiteľa tu pracujú ešte štyria vyučení čašníci. Medzi nimi aj osvojený syn Jaroslav, ktorý pokračuje v tradíciách uja-otca. Práve do neho vkladá Stanislav Madunický nádej, že sa mu prostredníctvom neho podarí splniť svoj sen, vlastniť svoju reštauráciu. Okrem toho robí poslanca miestneho zastupiteľstva v mieste bydliska, dlhé roky predsedu rodičovského združenia Združenej strednej školy obchodu a služieb v Piešťanoch. Samozrejme, že by všetko nestíhal, keby nemal

zázemie v rodine.

Hoci manželka má celkom inú profesiu, ochotne pomôže s praním a žehlením obrusov, poskytne z domácnosti rekvizity, potrebné k výzdobe. Napriek úsiliu a zanietenosti však Stanislav Madunický tvrdí, „neľutujem síce, že som sa rozhodol podnikať, čo je náročnejšia cesta, ako robiť za plat u zamestnávateľa a nemať starosti, ale podnikanie je z roka na rok ťažšie a zložitejšie. Dokedy to pri súčasnom celoplošnom zdražovaní vydržím, netrúfam si predpovedať“.

Zora Petrášová