Dividendy a platy

Alexander F. Zvrškovec

Rozdiel medzi politickými ilúziami a ekonomickými realitami nebol nikdy taký markantný ako dnes. Naša ambícia stať sa členom EÚ nás núti k prijatiu celej série nepopulárnych opatrení, ktoré sú potrebné na dosiahnutie členstva. Vzhľadom na našu ambíciu je zároveň nevyhnutné, aby sme sa zamysleli aj nad jej reálnosťou. HDP na jedného obyvateľa Slovenska je o niekoľko percent nižší ako polovica z priemeru v krajinách EÚ. Jedným z kodanských kritérií, ktoré musia splniť asociované krajiny, aby sa dostali do EÚ, je kritérium zvládnutia konkurenčného tlaku po vstupe. Pri dnešných výkonnostných parametroch našej ekonomiky je vylúčené, že túto podmienku sami zvládneme, či už pri vstupe alebo prinajlepšom v najbližších desiatich rokoch. Podcenenie významu ekonomickej sily Slovenska, ku ktorému došlo zo strany politikov v prospech populistických opatrení, ktoré majú potvrdiť našu demokratickú základňu a toleranciu voči minoritám, môže mať za následok diskvalifikáciu našej kandidatúry. Kozmetické opatrenia na zakrytie reálneho stavu zamestnanosti môžu dočasne uľahčiť prvotné piruety v európskom vyjednávacom procese, ale reálny dosah nezamestnanosti na štátny rozpočet je deprimujúcim čítaním. Verejné náklady na nezamestnanosť a penzijné zabezpečenie tých, ktorí by reálne mohli byť k dispozícii trhu práce, už dnes vysoko prevyšujú možnosti štátnej pokladnice.

Príčinou úpadku slovenského hospodárstva je v prvom rade jeho nízka rentabilita. Spoločenské sily v podobe štátu a odborov si vytvorili neprimeraný priestor na zabezpečenie svojich potrieb. Nerovnováha medzi daňovým tlakom, mzdovými nákladmi a rentabilitou podnikov sa zamurovala v podobe jednostranného zvýhodnenia správcu dane a rastu miezd voči nevyhnutnej rentabilite. Kto by investoval do akcií slovenských podnikov či už starých alebo nových, keď je všeobecne známe, že počas posledných desiatich rokov ani tie najlepšie nevyprodukovali zisk, ktorý by akcionárom garantoval minimálne ochranu proti inflácii. Celá séria politických rozhodnutí založená na úvahách ekonomických dobrodruhov či už na ministerstve financií alebo hospodárstva zabezpečuje uchovanie tejto nerovnováhy.

Základnou podmienkou fungovania trhovej ekonomiky je, že ten, kto berie na seba riziko tým, že za svoje peniaze si kúpi akcie podniku, musí za to dostať patričnú odmenu. Bez takéhoto incitamentu (motivácie) nemajú podniky možnosť zabezpečiť dostatočný kapitál na svoj rozvoj. Pojem rentabilita odzrkadľuje nielen momentálnu, ale aj dlhodobú schopnosť podnikov uspokojiť tých, ktorí sú ich vlastníkmi. Švédsko je krajinou s klasickou trhovou ekonomikou a príklad hovorí viac ako všetky slová. Každý rok sa sleduje vzťah medzi nárastom miezd a dividendovou politikou, pretože priestor, ktorý zisk podnikov vytvára, je priestorom, o ktorom sa dá rokovať. Počas posledných dvadsať rokov je rozdelenie priestoru nasledujúce:

- mzdy vzrástli o 306 % (indexované),

- dividendy prepočítané na jednu korunu 1490 % (indexované),

- počas tohto obdobia sa daň zo zisku podnikov znížila o 40 %.

Vychádzajúc z uvedeného vidíme, že švédsky zamestnanci za dvadsať posledných rokov zvýšili svoje platy trikrát, a tí, čo si kúpili akcie švédskych podnikov, zhodnotili svoj majetok závratnými 1490 percentami.

Niekoľko príkladov zo známych podnikov v %:

Podnik Priemer dividend ročne (1980 - 2000)

Volvo 16

ABB 18

Investor 18,2

Skanska 23,8

Astrazeneca 30,6

Henes & Mauritz 30,7

Politickou ambíciou doterajších či už pravicových alebo ľavicových vlád Švédska bolo presvedčiť obyvateľstvo o tom, že je nielen výhodné, ale aj potrebné byť vlastníkom akcií úspešných podnikov. Miliardy úspor obyvateľstva sa takto kanalizujú do priemyslu a štát nemusí robiť to, čo iní robia lepšie. Keď porovnáme vývoj na Slovensku od začiatku privatizácie, tak môžeme skonštatovať nasledujúce:

- nárast miest za posledných desať rokov je 300 %,

- dividendy vyplatené na jednu investovanú korunu sú nulové.

Je jednoznačné, že mzdy rastú dvakrát tak rýchlo ako vo Švédsku. Je tiež zrejmé, že bez dividend nikto nebude investovať do žiadneho podniku. Je iba otázkou času, kedy podniky vzhľadom na nedostatok kapitálu zaniknú. Na neúmernej záťaži slovenských podnikov sa podieľajú nielen zamestnanci, ale aj štát. Nestačí povedať, že daň zo zisku klesla o pár percent a tváriť sa, že sa tým približujeme daňovej úrovni v EÚ. Pravda je tá, že nekontrolovaný nárast cien elektriny, plynu a dopravy, ktoré sú v rukách štátu, je nielen nepriamym zdanením, ale je aj najväčším nebezpečenstvom pre slovenské podniky. Nikto dnes neverí, že ceny štátnych monopolov sú primerané. Ich správa sa už dávno vymkla z rúk politikov a ich privatizácia je iba záchranou systému, ktorý má za sebou desať rokov zanedbanej racionalizácie.

Podľa môjho názoru je jediným možným východiskom z tejto situácie cesta, kde štát a odbory pochopia svoju závislosť na rentabilite podnikov. Do akej miery je takéto pochopenie reálne a možné aj na Slovensku, ukáže čas. Vychádzajúc z realít, keď OZ Kovo pripravuje štrajky v ešte fungujúcich podnikoch iba preto, aby dosiahli centralizáciu rozhodovania o platoch a keď ministerstvo financií nemá ani silu a ani vôľu znížiť daňové zaťaženie podnikov, je pesimistická alternatíva vývoja hospodárstva na Slovensku viac a viac reálna.

Alexander F. Zvrškovec