Nadregionálne sústavy, to je až tretina SR

Musíme dobehnúť zaostávania vo výstavbe vodovodov a kanalizácií

Prístupový proces Slovenska do Európy predpokladá v prvom rade dosiahnutie súladu s legislatívou EÚ a v ďalšej etape jej implementáciu v praktických podmienkach. Najviac prechodných období v európskom integračnom procese požaduje Slovensko na aktivity súvisiace s vodou a najmä čistením odpadových vôd. Náročná je napríklad požiadavka, aby všetky obce nad dvetisíc obyvateľov mali odkanalizovanú vodu a zabezpečené dvojstupňové čistenie najneskoršie do roku 2015. Podľa niektorých informácií dlh v oblasti vodovodov a kanalizácií je na Slovensku niekde na úrovni 60 mld. Sk., čo znamená, že asi takúto sumu treba investovať do výstavby vodovodov a čistenia odpadových vôd. Už dnes je zrejmé, že jednoduchou záležitosťou nebude ani splnenie podmienky EÚ dosiahnuť v zásobovaní obyvateľstva z verejných vodovodov hranicu aspoň 90 percent. Slovensko je vidieckou krajinou a v tejto súvislosti treba nevyhnutne brať do úvahy aj ekonomickú únosnosť investícií, a tým aj cenu vody. Potreba výstavby vodovodov je najviac aktuálna na Východoslovenskej nížine, kde podľa ministra pôdohospodárstva SR Pavla Koncoša niet neškodných zdrojov. Niektoré regióny v tomto priestore majú zásobovanie pitnou vodou z verejných vodovodov vyriešené sotva na 52 %. Na Slovensku je tento priemer na úrovni 82,5 percenta a každoročne sa zvyšuje približne o jedno percento. Nie je to veľa a ak by sme pri tomto tempe mali splniť požiadavku EÚ, trvalo by nám to takmer desať rokov. Je síce pravda, že ani v samotnej EÚ, napríklad z hľadiska odkanalizovania odpadových vôd a ich čistenia, nemajú v tomto všetci čisté konto, väčšina krajín však očakávaný štandard dosiahla. Dobehnúť zaostávanie sa žiada aj v oblasti veľkých vôd. V povodiach riek sa treba zamerať na vytváranie predpokladov na zabezpečenie dostatku vody aj pre hospodárske využitie vrátane poľnohospodárstva. Aktuálnym projektom je výstavba vodnej nádrže Slatinka neďaleko Zvolena, kde sa s prípravnými prácami začne pravdepodobne na budúci rok. Podľa ministra P. Koncoša si to vyžaduje situácia na rieke Hron. Osobitnou kapitolou je program hydromeliorácií a revitalizácia týchto zariadení. Každoročne by bolo treba na ňu vynaložiť aspoň pol miliardy korún. Vlani sa to podarilo, vláda bola štedrejšia aj vzhľadom na následky dlhotrvajúceho sucha a v tomto roku by mali čiastočne pomôcť i priame dotácie na nákup závlahových zariadení vo výške 350 mil. Sk. Predpokladá sa, že následne sa na revitalizáciu závlahových sústav vynaloží najmenej 150 mil. Sk aj z Fondu ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Z hľadiska legislatívy sa v nadväznosti na vodu pripravuje nový zákon o rybárstve. Rovnako tiež nový zákon o vodovodoch a kanalizáciách a správe tohto majetku. Treba ho urýchlene riešiť aj v súvislosti so zmenou vlastníckych vzťahov.

Protiváhou niektorých separatistických tendencií je záujem ministerstva zachovať v transformácii ucelenosť nadregionálnych a svojím spôsobom unikátnych vodárenských sústav. Za takú možno označiť napríklad západoslovenskú sústavu. Vlani v rámci nej prepojili zdroje podzemných vôd Žitného ostrova s podzemnými zdrojmi hornej Nitry a vybudovala sa nová vetva za takmer 200 mil. Sk z Nových Zámkov do Zlatých Moraviec. Vláda na tento rok vyčlenila v štátnom rozpočte 193 mil. Sk na ďalšiu vetvu, ktorá prepojí západoslovenskú a stredoslovenskú vodárenskú sústavu a čiastočne aj podzemné zdroje vody spod Šturca a Donovalov. Ide o výstavbu vodovodu Žiar nad Hronom – Hliník nad Hronom. Podľa vyjadrenia ministra P. Koncoša, žiadny starosta, ktorého obec je napojená na tieto nadregionálne sústavy a ktoré zahŕňajú najmenej tretinu územia Slovenska z hľadiska osídlenia, nemá právo na to, aby sa „utrhol”. Takéto požiadavky podľa neho sú len výsledkom lobistických snáh a nebudú sa pripúšťať. Pritom neobstoja ani argumenty, že mnohé obecné vodovody sa budovali v akcii „Z”. Ako povedal minister, netreba strácať historickú pamäť, pretože aj tie boli na 70 % financované zo štátnych zdrojov. Opačným príkladom je záujem starostov a primátorov Banskobystrického kraja a okresu Prievidza, ktorí sa predbežne dohodli na vytvorení jednej vodárenskej spoločnosti zo súčasného podniku Stredoslovenské vodárne a kanalizácie. Kým v severnej časti Banskobystrického kraja voda tečie do domácností v mnohých prípadoch samospádom a nebyť prísnych noriem, ani by sa nemusela chlórovať. Za týchto podmienok sú nižšie aj náklady na jej výrobu v porovnaní s pitnou vodou v južnej časti tohto kraja. Získava sa z vodárenských nádrží pomerne nákladne, keďže cenu dvíha aj prevádzkovanie úpravní vôd. Štátnu podporu a prerozdeľovanie prostriedkov bude preto potrebné riadiť citlivo, aby v regiónoch, kde je napojenosť obyvateľstva na verejné zdroje nízka, nezostali na okraji záujmu ako v minulosti.

Peter Farárik