Terorizmus zostane terorizmom

Čo je dôvodom rozdielneho prístupu k Macedónsku a Rusku

Terorizmus je zločinom bez rozdielu použitých prostriedkov. V podstate k boju proti nemu sa zaväzuje medzinárodné spoločenstvo pri každej možnej príležitosti. Kde však viesť hranicu medzi následkami teroristického zohyzdenia miest a dedín, ktoré tým prídu o niekoľko stoviek obyvateľov (ako to postihlo Moskvu či minulý týždeň Mineraľnye vody a pred čím sa chce uchrániť Macedónsko, keď albánski extrémisti rozpútali násilie nečakaným útokom na dediny v okolím mesta Tetovo), a zároveň hlasu napríklad samostatnosti rebelujúcej čečenskej republiky či albánskych separatistov? Tieto dva príklady spomíname z viacerých príčin, najmä však pre rôzny prístup k ich riešeniu. Nehovoriac o tom, že medzinárodné spoločenstvo je skutočne vlažné, ba až neisté pri hľadaní odpovede na danú otázku. Veď kým macedónskemu prezidentovi B. Trajkovskému vyjadrili podporu s ostrým odsúdením násilia extrémistov či už EÚ, USA alebo aj OSN svojou rezolúciou BR OSN č. 1345, ktorá „rozhodne odsudzuje krajný extrémizmus vrátane teroristických aktivít“ v Macedónsku a na juhu Srbska, boj Ruska voči čečenským separatistom má byť „primeraný“ (J. Chirac). Definovať toto slovo je veľmi ťažké. Veď ani USA nechcú, aby „extrémistické akcie zapustili korene“ (C. Powell), pričom Trajkovský zašiel tak ďaleko, že „teroristi musia zaplatiť za svoje zločiny životom“ (teda v niekdajšom duchu Putina). Tak prečo nie aj v Čečensku?

Je rozdiel medzi čečenskými a albánskymi teroristami? Putin na summite EÚ v Štokholme veľmi nepresvedčil, keď zdôraznil, že keby Rusko nebolo zasiahlo proti základniam „teroristov“ v Čečensku, preliala by sa kríza do susedného Dagestanu tak, ako prešli partizáni UCK do Macedónska. A je podľa neho chybou Západu, že v Macedónsku je súčasná situácia, ktorá by nenastala, keby KFOR trval na odzbrojení UCK.

Napriek niekdajšiemu zúfalému výkriku z ruského Bieleho domu, že Moskva „nepodnikne rozsiahlu vojenskú akciu s tankovými útokmi a údermi proti mestám“ (V. Putin), či rovnako dakedajšiemu tvrdeniu Pakistanu a Azerbajdžanu, že nebudú podporovať moslimského protivníka, hoci Pakistan ako prvý uznal nezávislú Ičkeriju, Kremeľ bol zahnaný do kúta. Veď sporadické predvedenie čečenských bicepsov v podobe „moderných kaťuší“ (raketové systémy Grad) či bômb, keď sa obyvatelia miest majú „česť“ prizerať sa „ohňostrojom“, je dôvodom prežehnávania sa. Na roky 1994 - 1996 (prvá čečenská vojna) sa nezabúda. Rusko trpí syndrómom moci, ale aj bezmocnosti.

Čečenská výzbroj sa skutočne nekončí pri dvoch samopaloch, ale pri niekoľkých desiatkach tisícov ozbrojencov, 60 delách a mínometoch, 30 raketových systémoch Grad, 50 tankoch, 100 OT a BVP, približne 150 protilietadlových systémoch, pušiek Dragunova s laserovým zameriavaním SV-64 (asi 10 kusov), amerických pušiek M-16, protitankových strelách, raketových komplexov typu zem-vzduch, 20 delostreleckých systémoch, sputnikových systémov spojenia, raketách Stinger a ďalšom „náčiní“ boja za samostatnosť. Je to zanedbateľné? V roku 1996 sa rozhodlo, že do piatich rokov sa určí status Čečenska, ak násilie pokračovať nebude. No už koncom roku 1999 vtedajší hlavný čečenský ideológ Movladi Udugov hrozil Rusku druhým Černobyľom: „Vyhodíme do povetria všetky zásobníky s ropou, podpálime všetky rafinérie.“

Západ vie, že keby Moskva stratila Čečensko, mohlo by byť pre ňu ďalších 30 miliónov moslimských príslušníkov kaukazských a južných národov nebezpečných (a obrať ho o ropu a plyn). Aj preto zatiaľ nehrozí intervencia NATO (veď Západ ropné priateľstvá získava inak), a pokiaľ ide o OBSE, to vie, že kosovskou krízou, kde napriek nesúhlasu Ruska bola z rozhodnutia predsedníckej krajiny stiahnutá z Kosova Verifikačná komisia, a tým sa dal plne priestor k vojenskému riešeniu, Rusko dôveru v OBSE stratilo. Ak teda Rusko neplní záväzky voči Rade Európy v oblasti ľudských práv, pretože sa podľa šéfky EP N. Fontaineovej „čečenská tragédia odohráva za zavretými dverami“ (rozumej bez novinárov a humanitárnych organizácií), treba uviesť, že časť ruských vojsk už Kremeľ stiahol, pričom zvyšné jednotky majú v Čečensku zaručiť bezpečnosť. A počíta sa s návratom utečencov a obnovou hospodárstva, hoci Čečensko už prvých 7 mld. federálnych rubľov zhltlo, no nie na obnovu.

Terorizmus v každej forme je nebezpečný. Ak Trajkovski tvrdí, že „všetky krajiny, Rusko nevynímajúc, musia proti terorizmu a extrémizmu bojovať, pričom „albánski teroristi stratili svoj pašerácky trh a zneužívaním politiky cestou predkladania politických požiadaviek zastierajú pravú tvár svojich zámerov“, má pravdu. Veď aj Západ musí priznať, že vie o tom, že náboženskí extrémisti v Čečensku sú napojení na finančnú žilu zo zahraničia, pravdepodobne z arabských krajín, resp. zo Saudskej Arábie (čo je o to zložitejšie, že ide o spojenca USA v arabskom svete).

Aj macedónski Albánci môžu namietať, že sú predmetom diskriminácie, že ich zastúpenie v štátnej správe, polícii či armáde nezodpovedá ich demokratickej váhe. Ale, ako podotkol aj francúzsky denník Le Monde, v Macedónsku ide o inú snahu, hraničiacu až so snom vytvoriť veľké Albánsko. Podobne je to aj v prípade Čečenska, ktoré je navyše stále subjektom RF, takže tá má právo na kroky proti teroristom. S tým rozdielom, že veľmoc, ktorá chce rozpárať švíky na nohaviciach veľkej „sedmičky“ a urobiť z nej „osmičku“, poskytuje kolegom priestor na manévrovanie. Či už ekonomický (svoju snahu o vstup do WTO, vplyv ropy) alebo politický (budovanie americkej protiraketovej obrany - NMD). Macedónsko je napríklad v strategických trasách ropy dôležité. Aj v mnohých iných veciach. A tu niekde je tiež rozdiel medzi Macedónskom a Ruskom.

Slávka Blazseková