Pojmy a dojmy slovenskej politiky

Prevrat v roku 1989 vniesol do života slovenskej spoločnosti nové hodnoty a pojmy. Nevídaná šírka a rýchlosť premien viedla k tomu, že ľudia začali formovať svoje postoje nie podľa poznania hlbšej podstaty pojmov transformácie, ale veľmi povrchne, na základe pocitov, čiže dojmov. Veta „pletieš si dojmy s pojmami“ sa na Slovensku udomácnila. Obdiv si zaslúžia pojmy typu „nezamestnaný súkromný podnikateľ“ alebo pomenovanie tunelárov pojmom „nezamestnaný továrnik“. Frekventovaný pojem „boss“ nejakého podsvetia spolu s početnými americkými filmovými príbehmi viedli k tomu, že v očiach mladej generácie pôsobí táto kategória ľudí dojmom úspešnosti. Bol by zaujímavý prieskum, koľko mladých ľudí by sa chcelo stať bossom podsvetia, a koľko regionálnym vodcom banditov a zlodejov. Žiaľ, netýka sa to len dorastu. Alebo čo tak rozhorčené vyjadrenie politickej špičky, že v privatizácii lukratívneho podniku zreteľne pociťuje pôsobenie lobistickej skupiny. Aj v tomto prípade treba prejsť od dojmov k pojmom, stačí malé spresnenie: pociťuje tlak konkurenčnej lobistickej skupiny, pretože každý politik je reprezentantom určitej sociálnej skupiny, ktorá je vždy záujmová a lobistická.

Definovanie, prezentovanie a účinný mechanizmus hľadania konsenzu záujmov je základom politickej stability každej spoločnosti, a tým aj predpokladom napredovania. Problémom našej demokracie je relatívne

nízka úroveň

politického presadzovania objektívne existujúcich odlišných skupinových záujmov. Sú dve základné kategórie záujmov v politike: negatívne - odstránenie nevyhovujúcich rozhodnutí z minulosti a pozitívne - spojené s budúcim vývojom. Nezrelá politika sa hlučne vybíja v kritike minulosti a podstatne menej je schopná kompetentne koncipovať a civilizovane presadzovať záujmy v mene budúcnosti. Preto jej spravidla chýba koncepčné usporiadanie záujmov typu štátne bezpečnostná doktrína, aspoň strednodobý vládny rozvojový program a pod. Konanie politika nie je konaním v mene a v záujme voličov, ako sa to bežne prezentuje. Svojím vystupovaním sa politik pokúša presvedčiť, vnútiť voličom vlastnú predstavu o tom, čo je ich prvoradým záujmom, a že práve on ich najlepšie presadzuje v parlamente a vo vláde. Preto

remeslo politika

ako zastupiteľská interpretácia skupinových záujmov má dve základné stránky: umeleckú a politickú. Pretože obsah politickej interpretácie záujmov malej krajiny v strede Európy sa zhoduje s tlakom naň vyvíjaným, mimoriadny význam nadobúda umelecká stránka. Jej úlohu znásobujú masovokomunikačné prostriedky, ovládanie televízneho vysielania preto nadobúda strategický politický význam. Vizáž typu „dobrý chlapec“ na televíznej obrazovke je nielen vo Veľkej Británii, ale aj na Slovensku v rozhodovaní voličov a najmä voličiek a znamená podstatne viac, ako to, čo im takýto politik zložito ponúka ako riešenie ťaživých problémov.

Zvýšiť politickú kultúru by v podstate znamenalo politickú osvetu zameranú na to, aby obrazne povedané, herci aj diváci v politickom divadle ovládali svoje úlohy. „Herci“ by sa mali usilovať dostať z ochotníckej na profesionálnu úroveň, spestriť prevažne tragikomický repertoár o iné žánre, vynechať oslovovanie sa typu „hele, vole“ a pod. Divákov, čiže voličov treba viesť k poznaniu toho, že politické divadlo je nevyhnutnou súčasťou demokratickej spoločnosti, že dobré divadlo sa síce začína už šatňou, ale ňou sa aj končí (!) a vôbec nemusí mať pokračovanie v spálni, obývačke, na pracovisku a pod. Potreba je viac ako naliehavá. Príkladom je

výhražný telefonát

do parlamentu na záver prerokovania novely ústavy s požiadavkou prestaňte alebo to vybuchne. Volajúci je v podstate obeť politickej kultúry, a to hlavné, čo politikom v parlamente odkázal, nie je bomba, ale výkrik „Prestaňte!“.

Napriek tomu, že paleta skupinových záujmov na Slovensku nie je ani pestrá, ani radikálna, politická reprezentácia týchto záujmov je paradoxne početná a nezmieriteľná. Je registrovaných viac ako sto politických subjektov, v parlamente sa rátajú na tucty a je avizovaný vznik ďalších. Má to však aj určité objektívne príčiny. Potomkovia obyvateľov po stáročia jedného z najchudobnejších kútov Európy zdedili geneticky vyvinutý inštinkt, ktorý im velí aj v politike sa správať podľa zásady „lepšie byť hlavou politickej muchy ako zadkom politického slona“. Základom správania sa je inštinkt, že hlava je vždy ku korytu bližšie ako zadok. U našich východných susedov, kde dôsledky premnoženia politických lídrov sú ešte horšie, tento inštinkt dostal medzi ľuďmi podobu riekanky - „každý degenerát (degenerovaný človek) chce mať svoj vlastný elektorát“. Zladeniu dojmov s pojmami by prospelo vytvorenie demokratického a permanentne fungujúceho mechanizmu sledovania a hľadania konsenzu záujmov. Pozornosť si zaslúži mechanizmus vytvorený v Izraeli, vďaka ktorému krajina pozostávajúca zo 130 prisťahovaleckých komunít s výrazne odlišnými záujmami, nachádzajúca sa v prostredí permanentných vojenských konfliktov dokáže udržiavať potrebný spoločenský konsenzus a relatívne dynamicky sa rozvíjať.

Poznanie, že otázka politickej stability je vždy otázkou mechanizmu presadzovania skupinových záujmov, viedla k tomu, že v Izraeli bolo vytvorené osobitné ministerstvo, ktoré sa zaoberá otázkami vývoja židovskej spoločnosti s cieľom vytvárania „mostov“ medzi skupinami. Tento ústredný orgán štátnej správy permanentne sleduje, vyhodnocuje a hľadá cesty k stále udržiavanému dialógu, vedúcemu ku kompromisu záujmov. Je pozoruhodné, že ministerstvo bolo vytvorené vo vláde, ktorej predsedal bývalý generál a prvým ministrom sa stal rabín. Jedným z konkrétnych programov ministerstva je vytvorenie inštitútu kompromisov, podobný tomu, ktorý už dávnejšie existuje vo Francúzsku. Vedú ho známe osobnosti, ale bez politickej angažovanosti. Ich úlohou je nahrádzať spoločného menovateľa pre

konfliktné záujmy,

je zaujímavé, že slovenská politická scéna, kde sa pojmami kresťanské a porozumenie len tak hemží, sa nezmohla ani na občasný okrúhly stôl, ponúkaný hlavou štátu. Vraj niet o čom rokovať. Prevláda dojem, že výrazy „niet o čom rokovať“ a „čím je horšie, tým je lepšie“ sú na Slovensku totožné pojmy.

Správa vecí verejných sama osebe sa nedostáva na verejnosť, jedine prostredníctvom konkrétnych osôb - politikov, ktorí si ako zdroj živobytia zvolili profesionálnu interpretáciu a presadzovanie skupinových záujmov. Remeslo politika je pomerne mladé. Moderná doba sa začala po Veľkej francúzskej revolúcii (1789 - 1794), keď sa vládnuca náboženská dogmatika rozpadla na tri základné tematiky: sociálnu, občiansku a národnostnú. Práve sociálna idea, ktorá vznikla v okamihu, keď sa rovnosť pred Bohom prestala javiť ako dostatočné ospravedlnenie nerovnosti v pozemskom živote, si vyžiadala politické remeslo, ponúkajúce riešenie sociálnych otázok cez vytvorenie a použitie verejných fondov. Politik

nikdy nespája

svoju činnosť s použitím vlastných prostriedkov a majetku. Ponúka len spôsoby a vlastnú réžiu využitia zásadne verejných prostriedkov, získaných od daňových poplatníkov. Politik je teda určitý typ podnikateľa, ktorý interpretuje dopyt (záujmy) určitej skupiny občanov (voličov) po verejných statkoch a ponúka vlastné spôsoby na ich uspokojenie. Motiváciou konania politika je kombinácia pragmatických osobných ambícií a určitej ideológie, teda spojenie túžby po zvolení a materiálnych výhodách s tým spojených a názorových predstavách o vládnutí. Správa sa tak, aby maximalizoval svoje šance na zvolenie či znovuzvolenie. Divadelné osočovanie konkurentov je súčasťou politického remesla, je späté s upútaním pozornosti. Spory málokedy majú podobu diskusie. Je to zápas o bytí či nebytí kariéry a výhod s tým spojených, ktorý je zahalený do rúška zásadných konfliktov o hodnoty typu vlasť, demokracia, európska identita a pod.

Profesionálny politik posudzuje problémy nielen podľa príčin ich vzniku, ale hlavne podľa dôsledkov ich legislatívneho riešenia. Slovenský občan pozná prevažne málo profesionálny, čiže aktuálny politický postoj tohto typu: za všetky problémy môže predchádzajúca vládna garnitúra a všetko dobré je výhradne našou zásluhou. Ak európsky politik je skôr typom topmanažéra, tak vysnívaný obraz slovenského politika je byť takým ľudovým, rodinným typom starostlivého otca, národovca, ktorý sa o prírode - pochopiteľne s Božím požehnaním - osobitne dobre vydaril. Výsledkom je, že preceňujú

vlastnú dôležitosť,

nedoceňujú vlastnú zodpovednosť a každá myšlienka, že by boli užitočnejší niekde inde, je vopred nedemokratická a mafiánska. Slovenský politik miluje jednoduché a radikálne riešenia, osobitne na konci volebného obdobia, ktoré by upútali voličov. Pretože sa aj u nás zvolebnieva, nebolo by od veci čo najskôr viditeľne umiestniť v slovenskom parlamente nasledujúce slová F. D. Roosevelta, prezidenta USA tri volebné obdobia: „Radikál je človek, ktorý oboma nohami stojí pevne v oblakoch.“

Väčšina občanov tieto dva zásadne odlišné pojmy stotožňuje s podplácaním. Lobisti sú vnímaní ako sivé eminencie, ktoré korumpujú úplatných politikov v zadných miestnostiach parlamentu alebo úradu vlády v prospech svojich solventných klientov. V právnom štáte však ide o tvrdých profesionálov, ktorí sú nedeliteľnou súčasťou procesov rozhodovania. Tisíce prijímaných legislatívnych aktov, čiže každý zákon, novela, vyhláška, nariadenie alebo iný typ rozhodnutia v oblasti štátnej a verejnej správy sa týkajú najmenej dvoch záujmových skupín - svojich podporovateľov a odporcov. Preto každé rozhodnutie o prerozdeľovaní verejných statkov sa stáva predmetom presadzovania záujmov, či už v podobe pokútnej korupcie alebo zákonom povoleného lobingu. Profesionálny lobizmus je však spoločensky prijateľnejší ako korupcia, politický klientelizmus alebo nacionalizmus v presadzovaní skupinových záujmov.

Pojem korupcia možno definovať ako dvojitú úhradu služieb štátnej správy a samosprávy zo strany daňových poplatníkov. Jedenkrát to zaplatia zo svojich daní ako plat štátneho alebo verejného zamestnanca a druhýkrát ako úplatok. Inými slovami, úradník skryte privatizuje stoličku, na ktorej sedí, čiže tú časť moci štátu, ktorá z dôvodu zastávanej funkcie patrí do jeho kompetencie. Odhaľovanie a potrestanie korupcie je zložité tým, že nejde o klasické rozkrádanie verejných statkov, zneužitie právomoci verejného činiteľa a pod. Úradník vykoná potrebné úkony presne v súlade s platnou legislatívou, avšak s výnimkou tej, ktorá zakazuje vydieranie: ak to chceš, tak

daj bakšiš.

Rozlišujú sa tri základné typy korupcie:

- európsky, väčšia časť úplatku neputuje do vrecka úradníka, ale na financovanie tej politickej strany, ktorá ho na zastávanú funkciu dosadila,

- ázijský, funkcie sa obsadzujú príbuznými, rodákmi, podľa určitej náboženskej a národnostnej príslušnosti a pod. Jej nevyhnutnou súčasťou je pravidelné potvrdzovanie lojality hodnotnými darmi svojim chlebodarcom,

- africký, keď sa otvorene obchoduje zo všetkými „stoličkami“ v štátnej a vo verejnej správe.

Súčasná slovenská korupcia je ťažko definovateľný mutant po socialistickom vlastníctve, malej, veľkej, kupónovej, dlhopisovej a očakávanej (re)privatizácii pod zatiaľ pracovnými názvami „nové tváre v politike“, „bude nás maximálne dvanásť“ a pod. Evidentne sa však skladá z prvkov európskeho a ázijského pôvodu v odhadovanom pomere 9:1, a podľa mimoriadne vysokej nezamestnanosti aj sľubnými predpokladmi pre africký typ korupcie. Zhodný podiel ázijskej korupcie s podielom obyvateľstva najväčšej národnostnej menšiny na Slovensku je vec čisto náhodná.

Obsah pojmu lobizmus je oveľa zložitejší, preto je opradený mnohými dojmami. Jeho podstatou je však cielené a v súlade s platným právom ovplyvňovanie osôb v štátnej a vo verejnej správe pri ich rozhodovaní o nakladaní s verejnými prostriedkami. Pri presvedčovaní používajú lobisti rôzne metódy, od individuálneho ovplyvňovania poslancov až po získanie

širokej podpory

prostredníctvom masmédiami zmanipulovanej verejnej mienky. Lobing sa postupne stal samostatným a legálnym odvetvím názorového ovplyvňovania, kde sa používajú vlastné metódy a nástroje. V USA je právo na lobing zakotvené v prvom dodatku k ústave ako právo „žiadať od vlády nápravu“ a pravidlá lobingu upravujú viaceré zákonné normy. V súlade s nimi je registrovaných asi 15-tisíc firiem, ktoré sú povinné zverejňovať informácie obsahujúce mená osôb, konkrétny obsah lobovania a získané sumy. Problémom je rovnosť príležitosti, teda možnosť menej solventných záujmových skupín prezentovať svoje argumenty k problematike. Aktuálnym problémom slovenského lobingu nie je otázka, či je správne alebo nesprávne lobovať, desiatky firiem sa už tým živia, ale to, či sa vykonáva na etickom a právnom základe. Prirodzený problém odlišných záujmov v správe vecí verejných v dôsledku netransparentnosti rozhodovania prerástol na problém víťazov a porazených a v konečnom dôsledku sa stal problémom politickej nestability.

Doc. Ing. A. Bracjun, CSc.

Ekonomická univerzita

Bratislava