Dosť bolo úpadku, kedy rozvoj?

Za desať rokov klesli stavy dobytka na polovicu

„Dosť bolo úpadku, naším cieľom je rozvoj.“ Ktovie, či toto krédo ministra pôdohospodárstva Pavla Koncoša bude mať aj hmatateľné výsledky. Tento zámer práve teraz prechádza skúškou životnosti, ktorú nikto z kompetentných nedávno ani netušil. Aby sa však naplnil skutkami, musíme splniť minimálne tri základné požiadavky: Slovensku sa vyhne slintačka a krívačka, nezaznamenáme výskyt BSE, čo by EÚ možno poriadne prekvapilo, a napokon v tomto roku dosiahneme podstatne lepšiu úrodu ako vlani. Tri želania, akoby z rozprávky, ktoré nie sú síce nereálne, ale rovnako tak sa nemusia splniť. Ale ináč sa o začiatku rozvoja poľnohospodárstva na Slovensku v najbližšom období sotva bude dať hovoriť. To však nie je všetko. Zdá sa, akoby EÚ začínala ísť cestou zbavovania sa poslednej „oázy“ plánovaného hospodárstva v Európe, ktorou je práve nemálo dotovaný agrosektor. To nás postihlo v období, keď naše poľnohospodárstvo bojuje samo so sebou a s následkami desaťročnej, tzv. transformácie, ktorej výsledkom sú aj terajšie polovičné stavy dobytka. Za súčasnú situáciu však akoby nikto neniesol zodpovednosť. Tí, ktorí sa stali po roku 1989 zodpovední za agrosektor, sa pričinili

o jeho recesiu,

proklamovali návrat k rodinnému farmárčeniu a dnes označujú takéto tvrdenie svojich oponentov za „fámy”. Ak teda nič iné, tak dôsledkom tejto „fámy” je „len” úbytok hovädzieho dobytka v rokoch 1990 až 1993 o takmer 600-tisíc kusov.

„V posledných rokoch došlo u nás k výrazným zmenám, ktoré so sebou priniesli aj nemálo omylov. Po roku 1989 nastúpila ostrá protidružstevná politika, namierená najmä proti roľníckym družstvám. Mnohé z nich sú aj preto dnes na kolenách. Účinná dotačná politika, ktorá drží nad vodou poľnohospodárstvo v krajinách EÚ a ostatného západného sveta, je len naším zbožným želaním,“ povedal pre Hospodársky denník minister P. Koncoš. „Poniektorým sa nepozdávajú naše požiadavky na navýšenie rozpočtu pre poľnohospodárov. Musím však upozorniť, že zo súčasných príjmov môžu prvovýrobcovia uhradiť svoje vstupy len na necelých 60 %. Ako teda chceme dosiahnuť konkurencieschopnosť slovenského roľníka?” pýta sa. Vhodnou kombináciou cenovej a dotačnej politiky treba

zastaviť pokles

stavov hovädzieho dobytka, ošípaných a ďalších hospodárskych zvierat. Po roku 1995 pokračoval pokles početných stavov hovädzieho dobytka z 928,7 tisíca kusov na 665,1 tisíca na konci roku 1999. V priebehu vlaňajška mal vývoj naďalej klesajúci trend. Za osem mesiacov roku 2000 sa znížili stavy hovädzieho dobytka o ďalších takmer 11-tisíc kusov a kráv o 3400 kusov. Pretrvávajúci viacročný pokles má niekoľko príčin. Ide o rozdiel medzi výrobnými nákladmi a cenami platených výrobcom za jednotlivé komodity chovu hovädzieho dobytka. Znižujúca sa kúpyschopnosť obyvateľstva nevytvárala podmienky, aby sa ceny za jednotlivé živočíšne komodity vyvíjali úmerne k objektívne rastúcim výrobným nákladom. Znížením počtu kráv o viac ako 50 % a rapídnym poklesom počtu dobytka vo výkrme sa celkový počet dobytka za posledných

desať rokov

zredukoval na menej než polovicu a dosiahol v porovnaní s východiskovým obdobím začiatku 90. rokov len niečo viac ako 40 %. Z regionálneho hľadiska ho najviac ubudlo v najprodukčnejšej západoslovenskej oblasti. Výsledky ovplyvnilo chovateľské prostredie, predovšetkým výživa, ošetrovanie a úroveň zootechnickej práce. Obdobie po roku 1990 charakterizoval značný pokles úžitkovosti a zhoršenie využívania reprodukčných vlastnosti všetkých druhov hospodárskych zvierat, pričom v chove hovädzieho dobytka treba počítať aj s dlhým generačným intervalom. Chovatelia však nevyužívajú dostatočne ani biologický potenciál zvierat, nevenujú dostatočnú pozornosť reprodukcii a ekonomickému vyhodnoteniu výroby. Aj zmeny štruktúry poľnohospodárskych kultúr umocnili v uplynulom období veľký pokles stavov všetkých druhov hospodárskych zvierat. Spotreba mäsa na obyvateľa ročne dosahovala u nás v roku 1989 83,5 kg, dnes je to

už iba 50 kg

a v poslednom čase ďalej klesá. Z 22,7 kg hovädzieho a teľacieho mäsa na obyvateľa a rok v roku 1989 klesla na 10,1 kg v roku 1999 a pokles pokračuje o ďalších približne 30 až 40 %. Pritom už predtým spotreba hovädzieho mäsa bola nižšia oproti odporúčanej výživovej dávke o viac ako 10 kg na obyvateľa za rok. Je pritom paradoxné, že spotreba hovädzieho mäsa podľa dostupných informácií začína stúpať práve v krajine pôvodu BSE - vo Veľkej Británii.

Poľnohospodárstvo EÚ nemôže prežiť ako enkláva plánovanej ekonomiky, uviedol nedávno rakúsky denník Die Presse, ktorý akoby poodhalil, čo sa to vlastne deje. Podľa neho kríza s hovädzím mäsom je síce katastrofou európskeho poľnohospodárstva, ale poskytuje šancu, aby sa agrárny systém, „posledná bašta plánovanej ekonomiky“, dostal na novú, trhovejšiu základňu. To by bez krízy zrejme trvalo oveľa dlhšie. Na základe toho sa vynára otázka, či kríza, ktorú teraz zažíva Európa, nebola v rámci

opúšťania plánovitosti vlastne vopred naplánovaná. Poľnohospodársky komisár EÚ Franz Fischler nedávno oznámil, že „počet kusov hovädzieho dobytka, ktoré dotujeme“, sa zredukuje. Rakúsky denník dospieva k záveru, že aj keď sa túto problematiku vcelku darí pekne ideologicky odôvodňovať ponúkaním dobre znejúcich fráz o multifunkčnosti poľnohospodárstva, najneskôr

pri rozšírení EÚ

sa bude musieť poľnohospodárstvo zmeniť na „normálne“ trhové odvetvie. Bude to treba údajne urobiť aj preto, lebo z rozpočtových dôvodov sa nebude môcť pokračovať v doterajšej ceste. Nie je isté, či si túto filozofiu osvoja naši predstavitelia agrosektora, prípadne aj asociovaných krajín, ktorí neraz zdôrazňujú, že potravinárstvo je príliš citlivou oblasťou na to, aby sa riadilo iba trhovými podmienkami. Posilnenie trhu môže prispieť k väčšej dôslednosti západoeurópskych poľnohospodárov, o ktorých práci máme možno až priveľké ilúzie, ale naopak aj k posilneniu globalizačných tendencií. Na stôl sa nám tak môže dostať viac potravín, o pôvode ktorých nemusíme mať ani poňatia, čo tiež nie je žiadne terno.

Vladimír Turanský