Výrobcovia konečne prehovorili

Praktiky obchodných reťazcov na PMÚ

Reťazce neberú zodpovednosť za množstvo objednaného tovaru a pred skončením záručnej lehoty žiadajú od výrobcu radikálne zníženie ceny, výmenu tovaru za nový alebo stiahnutie z predaja na vlastné náklady. Obchodné riziko presúvajú na dodávateľa, pričom od neho požadujú poplatky za zaradenie do zoznamu dodávateľov už v čase, keď sa pripravuje výstavba hyper- či supermarketu, čím de facto prispievajú na jeho výstavbu. Lehota splatnosti za potraviny sa pohybuje pri rôznych systémoch od 21 až po 60 či 75 dní, napriek tomu, že zákonná lehota pre mlieko a mliečne výrobky je 30 dní. O nečestných až vydieračských praktikách hlavne zahraničných prevádzkovateľov supermarketov a hypermarketov sa veľa pošuškávalo už vlani na jeseň, keď porada ekonomických ministrov odmietla návrh zákona o obchodných reťazcoch. Vtedy zároveň poverila Protimonopolný úrad SR, aby sledoval, ako reťazce dodržiavajú princípy hospodárskej súťaže. Dostať sa ku konkrétnym informáciám bol problém, a to nielen pre novinárov. Nečudo, akokoľvek sa výrobcom podmienky diktované (zmluvy s reťazcami sa totiž nepripravujú rokovaním) zahraničnými spoločnosťami nepáčili, ak už ich prijali, zaviazali sa o nich mlčať. Toto mlčanie sa - za prísnych bezpečnostných podmienok - napokon podarilo prelomiť. Protimonopolný úrad rozposlal jednotlivým výrobcom dotazníky, tie sa vyplnené dostali do ústredí jednotlivých profesijných zväzov, ktoré údaje zosumarizovali a postúpili ďalej. Výslednú správu napokon pripravila Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora (SPPK) v spolupráci s Úniou podnikateľov a zamestnávateľov v potravinárskom priemysle na Slovensku (ÚPZPPS). Analýzu zaslali Protimonopolnému úradu SR a v najbližšom čase by o nej mal rokovať jeho predseda Peter Nižňanský s predsedom SPPK Ivanom Oravcom. „Očakávam, že Protimonopolný úrad vecne posúdi argumenty a pripraví taký návrh na poradu ekonomických ministrov, ktorý bude smerovať k zákonnému opatreniu,“ povedal nám I. Oravec. „Nebolo by to potrebné, keby sa obchodné reťazce správali tak, ako sa správajú vo vyspelých európskych štátoch,“ dodal.

Z analýzy SPPK a ÚPZPPS ďalej vyplýva, že veľké predajné systémy vyžadujú od dodávateľov peňažné poplatky za vystavenie tovaru na výhodnom mieste. Ročný prenájom regálu, podobne ako tzv. dobrá pozícia na čele regálu alebo v pokladničnej zóne má hodnotu 5- až 15-tisíc Sk. Toto výhodné miesto však nie je garantované, a tak reťazce často aj po zinkasovaní poplatkov niektoré výrobky vyraďujú z predaja. Podľa Jána Šimuneka, predsedu Sekcie pre koordináciu agropotravinárskeho trhu SPPK, sú potravinárske firmy závislé od reťazcov, pretože cez ne ide až 65 % niektorých potravinárskych výrobkov. „Malé sklady a obchody postupne zanikajú a reťazce uprednostňujú vlastné obchodné značky, zvyšujúce anonymitu výrobkov pre spotrebiteľa a závislosť dodávateľov,“ tvrdí J. Šimunek. Predaj pod obchodnou značkou je síce výhodný pre zákazníka, pretože spravidla ponúka štandardnú kvalitu za nízku cenu, avšak na druhej strane dáva možnosť obchodnému reťazcu kedykoľvek vymeniť dodávateľa, čím sa pozícia výrobcu stáva labilnou. V prípade, že výrobca dodáva pod svojou vlastnou značkou, prispieva zasa na reklamné akcie. Za uverejnenie údaju o cene produktu na propagačnom letáku platí od 10- do 40-tisíc Sk, no používajú sa aj percentuálne „sadzby“, ktoré sa môžu vyšplhať až na šesťcifernú sumu. „Ak budeme takto pokračovať, za chvíľu Slovensko nebude vedieť, za čo doviezť tovar,“ mieni I. Oravec.

Zuzana Krútka