Ozaj posadnutosť rastom?

Komentuje Eleonóra Bujačková

Renomovaní analytici a experti domáci aj zahraniční nás takmer denne upozorňujú na dôležitosť ekonomického rastu, stimuláciu rastu, dopytu či ponuky atď. Nemal by to byť podľa nich v žiadnom prípade iba dajaký rast, ale mali by sme sa usilovať o tzv. dynamický rast, aby sme čo najskôr „dohonili“ západnú Európu. Takmer nikomu nezíde na um, kto vlastne má rásť. Hrubý domáci produkt? Ako môže byť našim cieľom agregát, ktorý neodráža nič iné než nekonečný počet rozhodnutí jednotlivcov pri sledovaní vlastných cieľov? Ako sa môže niekto cítiť zodpovedným za to, či ľudia spotrebujú viac alebo menej, viac či menej sporia, firmy viac či menej dovážajú a vyvážajú? Nikto u nás sa svojím konaním v skutočnosti neusiluje o nič také ako vyšší HDP, vyššiu mieru úspor - to nám len nahovárajú všetci, ktorí vidia štát ako firmu (ktorá má konkrétnu výkonnosť) a seba v úlohe ich manažérov.

Žiadosť o ekonomický rast je vyjadrením určitej preferencie budúcej spotreby pred spotrebou súčasnou. Preferencia, ktorá ako by bola jednou z hodnôt, ktorá sa opakovaním stala „verejne prospešnou“. Avšak to, koľko spotrebujem či usporím, je len a len moja vec a je nezmyselné, aby sa makroekonomóm, politik či ktokoľvek iný pozastavoval alebo radoval, aký pomer svojej dnešnej a budúcej spotreby si zvolím. Podľa niektorých ekonómov je najmarkantnejším príkladom zbytočnej starosti o rast tzv. proexportná politika. Má sa vraj stať „motorom rastu“. Rastu pre koho? Predovšetkým pre tých, ktorí na úkor daňových poplatníkov uľahčujú hľadanie dopytu pre svoje služby a tovar. Export vraj pomôže zvýšiť HDP. V tom prípade sa treba pýtať, prečo nepodporujeme všetky firmy v hľadaní a dobývaní trhov. Produkcia pre tuzemsko nie je azda súčasťou HDP? Oveľa fundamentálnejšou otázkou je, či existuje niečo také ako „právo“ niekoho na nejakú podporu.

Ekonomika nie je organizmom, ktorý je „zdravý“ keď rastie, a naopak. Rozhodne nespochybňujem, že s HDP či s jeho odhadmi musí vláda pracovať napríklad pri zostavovaní štátneho rozpočtu. Nikde na svete však neexistuje vláda, ktorá by sa nesnažila agregáty ovplyvňovať „potrebným“ smerom. Hoci aj preto, že sa to od nej očakáva. Ako by totiž v dnešnom svete zmiešaných ekonomík, riadenej hospodárskej súťaže vyzeral politik, ktorý by nevyjadroval svoju „starosť“ o ekonomický rast? A tak sa budú ešte dlho viesť úmorné politické a ekonomické debaty nad rastovou stratégiou a jej nástrojmi. Ako dlho ešte?!