Digitálna revolúcia vo filme

Stojíme na prahu novej filmárskej éry. Digitálna revolúcia, svojím významom

prirovnávaná k „novej vlne” 60.rokov, od základu mení tradičný pohľad na filmovú zábavu a umenie a otvára doteraz netušené tvorivé možnosti.

Digitálne technológie prichádzajú v pravý čas – na jednej strane prinášajú nové tvorivé postupy, takže filmári sa môžu ľahšie vymaniť zo zabehaného klišé a hľadať nové cesty, na strane druhej znamenajú drastické zníženie výrobných nákladov, čo dáva príležitosť začínajúcim tvorcom bez produkčného zázemia. Hoci priekopníci na digitálnej barikáde vytvorili samostatnú scénu, ktorá ide svojou vlastnou cestou, bezprostredne nadväzujú na svojich predchodcov, ktorí hľadali alternatívne cesty na realizáciu umeleckých snov bez kontroly producentskej mašinérie. Digitálna revolúcia v kinematografii tak na konci minulého tisícročia znovu oživila definíciu bítnického rebelanstva, ktoré kedysi vyjadril Jack Kerouac: „Poézia a próza boli príliš dlho v rukách podvodníkov. Noví básnici vypovedajú pre číru radosť z výpovedi. Sú deťmi.“

Film je bezprostredne závislý od technológie. Táto skutočnosť pritom pre filmárov predstavovala akési prekliatie, pretože výroba bola doteraz drahá a dostupná iba vybranému okruhu tvorcov. Digitálny vek a novo sa etablujúce informačné spoločnosti umožnili toto elitárstvo s konečnou platnosťou prekonať. Tentokrát totiž nové technológie nepriniesli zdraženie (ako napr. v minulosti nástup farby alebo zvuku), ale naopak zlacnenie celej filmovej výroby.

Vysoko kvalitné DV kamery, ktoré umožňujú snímať obraz v profesionálnej kvalite, sú dnes všetky vybavené FireWire rozhraním, prostredníctvom ktorého sa záznam potom v digitálnej forme prenesie do počítača, kde sa ďalej spracúva bez straty kvality. Postačí pritom bežný počítač s výkonnejším procesorom.

Nastáva demokratizácia filmového remesla. Dnes môže ktokoľvek nakrútiť vlastný film a následne ho distribuovať napr. prostredníctvom internetu.

V Amerike sa dnes digitálnou technológiou začínajú vybavovať aj školy, takže už od detského veku možno kultivovať vizuálne vyjadrovanie. Či sa nám to páči alebo nie, dnešné deti sú odkojené televíznou obrazovkou a robí im menšie problémy nakrútiť krátky film s dokonale zvládnutým rytmom a strihovou skladbou, ako spísať slohovú prácu na tému klasickej literatúry. Vizualizácia je sprievodným a nezadržateľným javom dnešnej doby, pričom prechod od literárnej kultúry k vizuálnej nemožno chápať negatívne. Umberto Eco už v 60. rokoch vo svojich esejach napísal, že by sme mali namiesto nárekov nad ústupom literatúry dbať skôr o kultiváciu vizuálnych vyjadrovacích prostriedkov.

Na začiatku celej digitálnej revolúcie stála tzv. microcinema (http://www.microcinema.com/). Tento pojem sa po prvýkrát objavil v roku 1991 v San Franciscu, kde začali tvorcovia z okruhu undergroundu vytvárať experimentálne snímky na lacné videoformáty ako Hi-8 a neskôr i DV-krátke animácie, bizarné impresionistické videokreácie, drsné dokumenty i garážové celovečerné snímky, z ktorých niektoré prerazili na medzinárodné festivaly. Spoločne s globalizáciou microcinemy prišiel v roku 1998 aj jej prienik na mainstreamovu scénu. The Blair Witch Project nakrútený skupinkou študentov za 40- tísíc dolárov zarobil iba v amerických kinách 150 miliónov a v súčasnosti sa chystajú jeho dve ďalšie pokračovania. Skostnatený Hollywood, ktorý nedokáže vystúpiť z vlastného tieňa a stále stavia na stámiliónové projekty , úspech filmu zaskočil – tridsať rokov stará história úspechu Easy Rider (Bezstarostná jazda) sa zopakovala. Tentokrát pred ním však stojí súper oveľa ťažšieho kalibru. Digitálnu revolúciu si totiž vzala „za svoju“ takmer celá mladá generácia. A ako ukazujú posledné prieskumy, domácnosti vybavené pripojením k internetu trávia o polovicu menej času sledovaním televízie, čo znamená, že on-line zábava úspešne konkuruje tradičnému šoubiznisu.

Všetky výhody digitálnej kinematografie by však vyšli naprádzno, pokiaľ by sa zároveň neobjavil priestor pre distribúciu filmov. O tom napokon svedčí fakt, že sa digitálna revolúcia rozbehla naplno až vo chvíli, keď vznikli prvé stránky určené špeciálne na premietanie filmov. Svoje virtuálne brány otvorili webové stránky www.ifilm.com a www.atomfilms.com, a rýchlo pribúdali ďalšie. Všetky tieto projekty majú spoločné základné črty: tvorcovia môžu ich prostredníctvom „premietať“ filmy bez akýchkoľvek obmedzení, pričom za každého diváka získavajú podiel z reklamných príjmov.

Poslednou novinkou je začatie výroby nových filmov. Internetové spoločnosti si už totiž môžu dovoliť zo svojich ziskov financovať začínajúcich filmárov. Produkcia pritom prebieha podľa celkom nových pravidiel. Autori, ktorí sa chcú uchádzať o miliónové granty na podporu digitálnej kinematografie, najskôr zašlú svoje krátke filmy, a pokiaľ si v určenom časovom rozmedzí získajú dostatočnú priazeň publika, majú vyhraté. O prideľovaní peňazí teda nerozhodujú „vševedúci“ producenti, ale obecenstvo.

Internet samozrejme nikdy nenahradí kino, pravdou však je, že ponúka oveľa zaujímavejší spôsob zábavy ako televízia. Divák si totiž môže ľubovoľne vyberať zo širokej ponuky a nie je odkázaný iba na pasívne sledovanie často zlého programu.

(mb)