Prečo sa mení sociálne zabezpečenie

Reakcia na stanovisko MPSVR SR k úprave platnej od 1. 1. 2001

K predloženému stanovisku MPSVR SR uverejnenému vo viacerých masovokomunikačných prostriedkoch, si pokladám za povinnosť zaujať a vyjadriť názor z dôvodu, že uvedené stanovisko je neúplné a nepresné (úmyselne alebo z dôvodu nevedomosti?). Stanovisko reaguje (citujem):

1. „na situáciu SZČO, ktoré samostatnú zárobkovú činnosť vôbec nevykonávali, a teda z nej nemali žiadny príjem alebo ročný príjem z nej dosahovaný prevyšoval sumu poistného, ktorú tieto osoby boli povinné ročne zaplatiť do Sociálnej poisťovne. Na základe tejto právnej úpravy sa SZČO dostávali do zložitej sociálnej situácie, ktorú v mnohých prípadoch riešili zrušením oprávnenia na výkon samostatnej zárobkovej činnosti“.

V tejto súvislosti sa do popredia natíska otázka, či zákonodarca mal na zreteli situáciu len tzv. čistých SZČO, t. j. ktoré vykonávali iba túto samostatnú zárobkovú činnosť, resp. mali oprávnenie na prevádzkovanie živnosti, alebo vykonávali iba umeleckú alebo inú tvorivú činnosť na základe autorského zákona, ak túto činnosť vykonávali sústavne a ak súčasne nevykonávali iné činnosti uvedené v § 4a ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. atď. (t. j. platných a účinných do 31. 12. 2000) alebo rieši situáciu SZČO popri zamestnaní, resp. SZČO - poberateľov dôchodkov. Ide totiž o tri rôzne situácie.

2. Ak išlo o tzv. čisté SZČO - tieto subjekty neboli zúčastnené na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení „z iného dôvodu“, t. j. napr. z pracovného pomeru, obdobného pracovného vzťahu, resp. podľa vyhlášky ÚRO č. 165/1979 Zb. Z dôvodu, aby boli tzv. čisté SZČO „sociálne chránené“ v prípade vzniku nepriaznivých životných (sociálnych) udalostí, t. j. aby v prípade vzniku pracovnej neschopnosti (choroby, úrazu) mali nárok na nemocenské, resp. v prípade vzniku tehotenstva a materstva mali nárok na peňažnú pomoc v materstve, ako aj na fakultatívnu vecnú dávku - kúpeľnú starostlivosť, ako aj napr. na starobný, invalidný, vdovský dôchodok atď., boli povinné platiť poistné na nemocenské poistenie vo výške 4,8 % a dôchodkové zabezpečenie vo výške 27,5 % z vymeriavacieho základu, ktorý bol do 31. 12. 2000 (a naďalej je) najmenej 4000 Sk mesačne. Znamenalo to, že do 31. 12. 2000 na nemocenské platili 192 Sk mesačne a na dôchodkové zabezpečenie 1100 Sk mesačne. Ak by neplatili poistné, nevznikol by im ani nárok na dávky (t. j. na nemocenské, ani na starobný dôchodok atď.) a prepadali by sa do sociálnej siete.

Platná právna úprava sociálneho poistenia do 31. 12. 2000 mala svoje logické opodstatnenie. Zároveň akceptovala princíp všeobecnosti a rovnosti subjektov pred zákonom (t. j. základný poistný systém bol jednotný a spoločný pre všetky ekonomicky činné subjekty bez zreteľa na výšku dosahovaného príjmu), ako aj z princípu slobody, na základe ktorej sa jednotlivec sám dobrovoľne rozhodoval, či bude podnikať alebo vykonávať inú zárobkovú činnosť, resp. či nastúpi do pracovného pomeru, ako aj z princípu obligatórnosti (povinnosti) a zákonnosti.

Zároveň zrejme treba pripomenúť, že živnostenské úrady, ktoré živnostenské listy alebo koncesné listiny vydali, mohli živnostenské oprávnenie zrušiť, ak podnikateľ nezačal prevádzkovať živnosť v lehote dlhšej ako 2 roky od vydania živnostenského listu alebo koncesnej listiny (§ 58 ods. 2 písm. b) zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov). (Bolo by zaujímavé vedieť, aký počet živnostenských oprávnení bol skutočne zrušený a či išlo o SZČO popri zamestnaní, resp. poberateľov dôchodkov alebo o tzv. čisté SZČO.)

V stanovisku sa ďalej uvádza, že „s cieľom odstrániť uvedené negatívne dosahy, MPSVR SR navrhlo uplatniť novú filozofiu povinnej účasti na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení. Túto účasť určenú príjmom vyšším ako 100 000 Sk ročne odôvodňuje tvrdením, že 2. „príjem nižší ako 100 000 Sk ročne dosahujú spravidla tie SZČO, ktoré samostatnú zárobkovú činnosť vykonávajú popri zamestnaní alebo popri poberaní dôchodku, preto nie je opodstatnené ukladať im povinnú účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení a z nej vyplývajúcu povinnosť platiť poistné. Ročný príjem do 100 000 Sk po zohľadnení paušálnych výdavkov a daní výrazne neprekračuje mesačnú výšku minimálnej mzdy a možno ho preto považovať za doplňujúci príjem k príjmu zo zamestnania alebo k dôchodku“.

V tejto súvislosti sa asi zabudlo, že „SZČO, ktoré boli zúčastnené na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení už z iného dôvodu (t. j. z pracovného pomeru, obdobného pracovného vzťahu, vyhlášky ÚRO č. 165/1979 Zb. v znení neskorších predpisov), neboli povinné platiť poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie z výkonu samostatnej zárobkovej činnosti, ak ich príjem (t. j. pomerná časť základu dane - mesačný príjem) z tejto činnosti dosiahnutý v rozhodujúcom období nebol vyšší ako

- 4000 Sk mesačne,

- 3000 Sk mesačne, ak išlo o poberateľa čiastočného invalidného dôchodku alebo

- 2000 Sk mesačne, ak išlo o poberateľa invalidného dôchodku.

(§ 14 ods. 8 zákona NR SR č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov do 31. 12. 2000)

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak SZČO má ročný príjem nižší ako 100 000 Sk (napr. 99 900 Sk), mesačný príjem predstavuje 8250 Sk (99 900 :12). Táto suma určite nie je výška „minimálnej“ mzdy, pretože tá od 1. 10. 2000 predstavuje sumu 4400 Sk mesačne (zákon NR SR č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde v znení nariadenia vlády SR č. 298/2000 Z. z.). Ba dokonca možno povedať, že ide o reálnu (faktickú) priemernú mzdu v oblasti školstva, zdravotníctva, v oblasti sociálnych služieb atď.

Domnievam sa, že povinné subjekty, ktoré mali povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, najpresnejšie taxatívne vymedzoval zákon NR SR č. 7/1993 Z. z. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1993. Boli to:

- zamestnanci,

- zamestnávatelia,

- SZČO s výnimkou tých, ktoré boli zúčastnené na nemocenskom poistení a dôchodkovom poistení z iného dôvodu alebo boli poberateľmi starobného alebo invalidného dôchodku,

- spolupracujúce osoby,

- Fond zamestnanosti (od 1. 1. 1997 - Národný úrad práce),

- štát.

Táto dikcia zákona (stručná, jasná, výstižná a zrozumiteľná) jednoznačne riešila situáciu, ktorú sa „vraj“ snažil riešiť zákon č. 446/2000 Z. z. Prečo sa zákonodarca nevrátil k tejto dikcii zákona, ak mu „vraj“ tak veľmi ide o riešenie negatívnych dosahov SZČO popri zamestnaní (okrem iných aj tých, ktorí činnosť nevykonávajú, ale sú iba držiteľmi oprávnenia) a poberateľov dôchodku a nie je opodstatnené ukladať im povinnú účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení a z nej vyplývajúcu povinnosť platiť poistné?

Ak by sa opätovne prijala táto filozofia „bez akejkoľvek diskriminácie“, vyplývalo by, že poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie by platili jednoznačne iba tí, ktorí ešte nie sú zúčastnení na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu, t. j. tzv. čisté SZČO, t. j. bez pracovného pomeru, obdobného pracovného vzťahu atď. a povinnosť platiť poistné (druhýkrát, resp. tretíkrát) by nemali napr. v zmysle novely novo vymedzené SZČO - napr. osoby vykonávajúce umeleckú alebo inú tvorivú činnosť podľa autorského zákona popri zamestnaní (napr. vedeckí pracovníci, vysokoškolskí pedagógovia, pre ktorých je vedecká i publikačná činnosť síce nevyhnutná, ale v žiadnom prípade ju nemožno považovať za samostatnú zárobkovú činnosť - nie je totiž „sústavnᓠa nevykonáva sa na účely dosahovania zisku, ale na účely zvyšovania kvalifikácie), ani obchodní zástupcovia vykonávajúci túto činnosť iba príležitostne napr. popri svojom hlavnom zamestnaní a tiež povinnosť platiť poistné by nemali ani žiadni poberatelia starobných a invalidných dôchodkov. V tejto súvislosti treba upozorniť, že najmä pre osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou novela vôbec neupravuje výšku príjmu - t. j. aj pre ne platí hranica 100 000 Sk ročne. Avšak mnohokrát práve tieto subjekty vykonávajú samostatnú zárobkovú činnosť na zlepšenie svojej už aj tak ťažkej životnej situácie s nasadením mimoriadneho úsilia a dosahujú oveľa menšie zisky ako napr. subjekty zdravé.

Prijatím „novej“ filozofie účasti SZČO na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení (na základe akých princípov?) došlo jednoznačne k diskriminácii povinných (resp. nepovinných) subjektov platiť poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie. Ide jednoznačne o diferenciáciu ekonomicky činných osôb podľa výšky príjmu a bez zreteľa, či sú už sociálne poistené alebo nie. Tým došlo k porušeniu základného princípu demokratickej spoločnosti, a to princípu rovnosti občanov pred zákonom, nehovoriac o porušení základných princípov nielen práva sociálneho zabezpečenia, ale aj systému sociálneho poistenia.

V prípade tzv. čistých SZČO s nižším príjmom ako 100 000 Sk, resp. začínajúcich SZČO, došlo k vylúčeniu z povinného sociálneho systému a v prípade „vraj“ SZČO (t. j. podľa nového znenia § 4a ods. 1 - najmä SZČO na základe autorského zákona, športovci, obchodní zástupcovia - t. j. bez zreteľa, či činnosť vykonávajú sústavne alebo príležitostne), ak dosiahnu príjem vyšší ako 100 000 Sk, vzniká im opätovne (druhýkrát, príp. tretíkrát - napr. ak tieto subjekty majú dva prac. pomery) účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení, a teda aj povinnosť platiť poistné druhýkrát, resp. tretíkrát. (Zabezpečenie v prípade choroby, resp. staroby v prípade týchto subjektov však plateniu poistného absolútne nezodpovedá a zrejme ani dlho zodpovedať nebude - dôkazom je ustavične redukovaný výpočet dôchodkov zo sumy 4067 Sk, výška nemocenského za prvé tri dni 70 % zo sumy 350 Sk za pracovný deň - zamestnanci, SZČO - 70 % zo sumy 250 Sk za kalendárny deň atď.)

Vyjadrenie MPSVR SR, že

3. „ SZČO, ktorých príjem z výkonu samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 100 000 Sk, od 1. 1. 2001 zanikla povinná účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení, t. j. nie sú povinné platiť ani poistné. Ak vraj u týchto SZČO dôjde napr. k dočasnej pracovnej neschopnosti, nevznikne im nárok na nemocenské, avšak môžu v prípade nepriaznivej sociálnej situácie požiadať o poskytnutie dávky sociálnej pomoci podľa zákona NR SR č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov atď.“

V tejto súvislosti MPSVR SR už vôbec nerozlišuje, či ide o tzv. čisté SZČO (t. j. bez pracovného pomeru atď.) alebo popri zamestnaní alebo o poberateľov starobného dôchodku. V tom spočíva totiž celý problém.

Ak ide o SZČO popri zamestnaní (aj poberatelia starobného dôchodku zamestnaní na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú - na 1 rok - sú zúčastnení na nemocenskom poistení zamestnancov) s príjmom nižším ako 100 000 Sk, v prípade choroby sú zabezpečení dávkami z nemocenského poistenia zamestnancov (t. j. podľa zákona č. 54/1956 Zb. v znení neskorších predpisov).

SZČO - poberatelia starobného dôchodku (bez pracovného pomeru) s príjmom nižším ako 100 000 Sk, v prípade choroby sú zabezpečení dávkami z dôchodkového zabezpečenia (t. j. podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov - poberajú dôchodok).

Diametrálne odlišná situácia je však v prípade tzv. čistých SZČO, ktorých (hrubý) príjem bol za rok 1999 nižší ako 100 000 Sk, resp. začínajúcich SZČO (t. j. ktoré začali prevádzkovať činnosť v roku 2000 alebo tohto roku 2001, príp. neskôr).

Vzhľadom na skutočnosť, že nesmú (ani dobrovoľne nemôžu byť) zúčastnené na nemocenskom poistení, neplatia poistné na nemocenské poistenie a zákonite im nevzniká ani nárok na dávky nemocenského poistenia (t. j. nemocenské, peňažnú pomoc v materstve, príp. kúpeľnú starostlivosť).

Odvolanie sa na to, že „ekonomicky činné obyvateľstvo“ v 3. tisícročí v Slovenskej republike môže požiadať o dávky sociálnej pomoci je viac ako zarážajúce! Každému súdnemu človeku vyrazí dych. (Už dnes viac ako 60 % obyvateľstva SR žije na hranici životného minima, t. j. biedy a chudoby!)

Niekomu zrejme nie je jasné, aký je rozdiel medzi systémom sociálneho povinného poistenia vychádzajúceho z článku 39 ods. 1 Ústavy SR a systémom sociálnej pomoci vychádzajúceho z čl. 39 ods. 2 Ústavy SR. (O tom ďalej.)

Vyjadrenie k zmene zákona o zamestnanosti, je tiež neúplné:

4. „od 1. 1. 2001 nadobudla účinnosť novela zákona NR SR č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti s účinnosťou, ktorou bola zrušená možnosť evidovania študujúcich popri zamestnaní a v kombinovanom štúdiu v evidencii uchádzačov o zamestnanie“.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že už nejde o evidenciu „uchádzačov o zamestnanie“, ale ide o evidenciu „evidovaných nezamestnaných občanov“.

Tvrdenie, že „ak občan, ktorý nie je z dôvodov podľa § 40 ods. 1 zákona NR SR č. 387/1996 Z. z. v evidencii nezamestnaných, spĺňa podmienky na poskytnutie dávky sociálnej pomoci a je ich poberateľom, podľa § 10 ods. 6 písm. i) zákona NR SR č. 273/1994 Z. z., zdravotné poistenie za neho platí štát“ je síce pravdivé, ale vo väčšine prípadov týchto subjektov nereálne. Je to z dôvodu nesplnenia podmienok podľa zákona o sociálnej pomoci (pozri ďalej systém sociálnej pomoci).

Domnievam sa, že je potrebné vyjasniť základné znaky systému sociálneho poistenia, ktorý v súčasnosti pozostáva zo systému nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia - je povinný, všeobecný, garantovaný štátom atď. (v budúcnosti by mal pozostávať aj zo systému úrazového poistenia), ako aj základné znaky systému sociálnej pomoci.

Systémom povinného sociálneho poistenia sa zabezpečuje, aby strata príjmu z dôvodu choroby, invalidity, nezamestnanosti alebo staroby nepriviedla „ekonomicky činné subjekty“ a ich rodiny do stavu hmotnej núdze. Úlohou sociálneho štátu (a k tomu sa Slovenská republika hlási - čl. 55 Ústavy SR) má byť „podpora“ individuálneho úsilia o zodpovedné vytváranie vlastného života. Úloha štátu má smerovať k zmierňovaniu príliš veľkých sociálnych rozdielov (a nie k ich „umelému“ rozvíjaniu a prehlbovaniu), ktoré vznikajú zákonite v dôsledku pôsobenia trhovej ekonomiky.

Vytvorenie povinného sociálneho poistného systému tvorí základ transformácie systému sociálneho zabezpečenia. Charakteristická priama väzba na predchádzajúcu ekonomickú aktivitu občanov a dosahovaný príjem je prejavom základných princípov sociálneho poistného systému, a to sociálnej spravodlivosti a sociálnej solidarity.

Základným princípom „základného“ nového systému sociálneho poistenia musí byť rovnosť pred zákonom, čo znamená, že aj „štát musí prispievať do systému tak, ako iné subjekty“, ako aj princíp solidarity, avšak „nie v priestore, ale na odloženej spotrebe v čase“, s cieľom poskytnúť „všetkým občanom zárobkovo činným“ na území Slovenskej republiky podľa jednotných pravidiel „základné zabezpečenie“ v starobe i v chorobe. (Szabó M.: Koncepcia reformy sociálneho poistenia - aktuálne otázky. Právny obzor č. 4/1999, ročník 82, str. 301 a 307.)

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že dávky poskytované z poisťovacieho systému (pozostávajúceho z nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia) sa financujú ako dávky súvisiace s poskytovaním mzdy, platu, resp. zárobku, t. j. príjmu z ekonomickej činnosti. Ide o dávky nahrádzajúce mzdu, zárobok, príjem počas krátkodobej alebo dlhodobej práceneschopnosti, keď nemožno získavať prostriedky na obživu z príjmu zo zárobkovej činnosti, t. j. ide napr. o nemocenské, peňažnú pomoc v materstve, starobný dôchodok atď.

Zákonná úprava systému sociálneho poistenia by mala byť v súlade s ods. 1 čl. 39 Ústavy SR, podľa ktorého „občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa“.

Systém sociálnej pomoci upravuje zákon NR SR č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Predstavuje systém tzv. náhradných zdrojov v situáciách stavu hmotnej alebo sociálnej núdze najzraniteľnejších skupín osôb (napr. osôb prepustených z výkonu trestu odňatia slobody, nezaopatrených detí z neúplných rodín, slobodných matiek, sociálne odkázaných rodín, poberateľov dôchodkov atď.).

Zákonná úprava by mala vychádzať z ods. 2 čl. 39 Ústavy SR, podľa ktorého „každý (t. j. napr. utečenec, resp. osoby bez slovenského občianstva), ktorý je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok“.

Hmotná núdza je stav, keď príjem občana nedosahuje životné minimum ustanovené osobitným predpisom - zákonom č. 125/1998 Z. z. o životnom minime a o ustanovení súm na účely štátnych sociálnych dávok v zmysle Opatrenia MPSVR SR č. 187/2000 Z. z. Za spoločensky uznanú minimálnu hranicu príjmu, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze (t. j. stav biedy a chudoby), je životné minimum ustanovené osobitným predpisom, t. j.

- 3490 Sk mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu,

- 2440 Sk mesačne, ak ide o

1. ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu,

2. zaopatrené neplnoleté dieťa,

- 1580 Sk mesačne, ak ide o nezaopatrené dieťa.

V hmotnej núdzi sa nachádza každý občan, ktorý v dôsledku nedostatku príjmu, nemá zabezpečené základné životné podmienky (t. j. má nižší príjem napr. ako 3490 Sk, resp. nemá základné životné podmienky).

Základnými životnými podmienkami sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie (nie bývanie).

Sociálna núdza je stav, keď si občan sám nemôže zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, starostlivosť o svoju domácnosť, ochranu a uplatňovanie svojich práv a právom chránených záujmov alebo kontakt so spoločenským prostredím, najmä vzhľadom na vek, nepriaznivý zdravotný stav, sociálnu neprispôsobenosť alebo stratu zamestnania. Za sociálnu núdzu sa považuje aj stav, keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím potrebuje zmierniť sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia alebo ich prekonať za podmienok, ktoré taxatívne určuje zákon.

Za nepriaznivý zdravotný stav sa považuje invalidita podľa právoplatného rozhodnutia alebo posudku Sociálnej poisťovne, choroba, porucha zdravia alebo zdravotné postihnutie uznané príslušným ošetrujúcim lekárom.

V súvislosti s poskytovaním dávok sociálnej pomoci MPSVR SR zabudlo uviesť, že sa zisťuje príjem občana v kalendárnom mesiaci, v ktorom bola podaná žiadosť o sociálnu pomoc a prihliada sa na priemerný mesačný príjem za posledných 12 kalendárnych mesiacov „pred“ podaním žiadosti o sociálnu pomoc. Príjem sa vypočítava zo súčtu príjmu občana a príjmov osôb, ktorých príjmy sa posudzujú spoločne, a to tak, že tento súčet sa vydelí počtom osôb, ktorých príjmy sa posudzujú spoločne. Skúma sa, či jedinec, príp. i jeho rodina nie je schopná nepriaznivú životnú situáciu (hmotnú alebo sociálnu núdzu) prekonať svojimi vlastnými silami a prostriedkami. Občan totiž nie je v hmotnej núdzi, ani keď jeho príjem nedosahuje životné minimum, ak si svojím doterajším príjmom a svojím majetkom hmotnú núdzu môže riešiť (§ 9 zákona NR SR č. 195/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Sociálna pomoc smeruje k poskytnutiu pomoci občanovi za jeho aktívnej účasti pri prekonávaní alebo zmierňovaní sociálnej alebo hmotnej núdze, prípadne oboch, v ktorých sa ocitol v dôsledku určitej sociálnej udalosti. Prvoradé miesto má rodina a až po vyčerpaní možnosti riešenia nepriaznivej sociálnej situácie vlastným pričinením (t. j. ak si svojím doterajším príjmom a svojím majetkom môže hmotnú núdzu riešiť, napr. užívaním vlastného majetku, správou, predajom vlastného majetku alebo prenájmom vlastného majetku) nastupuje poskytovanie takej formy sociálnej pomoci, aby na občana v nepriaznivej sociálnej situácii pôsobila aktivizujúco, motivačne, aby nezotrval v situácii odkázanosti na pomoc iných dlhodobo a aby došlo k obnove pozitívnych vlastností jeho osobnosti (či sa to v praxi darí, je otázne).

Charakter, intenzita a príčiny vzniku sociálnej udalosti sú rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie naliehavosti a primeranosti poskytnutia sociálnej pomoci občanovi, pre voľbu nástrojov, obdobie a rozsah jej poskytovania, ako aj pri zvažovaní miery aktívnej účasti občana na riešení svojej sociálnej situácie.

Úloha štátu v systéme sociálnej pomoci spočíva iba v garancii pri zabezpečovaní minimálnej úrovne základných životných podmienok obyvateľstva pri vzniku a trvaní štátom uznaných sociálnych situácií a zdôrazňuje sa sociálna zodpovednosť občanov. (Aj za to, že sa nemôže poistiť, pretože ho platná právna úprava zo systému povinného sociálneho poistenia vylučuje z dôvodu nízkej, resp. ešte nepreukázateľnej výšky príjmu? Aj napriek tomu, že občania sa chcú poistiť? Platenie poistného na nemocenské poistenie „až“ vo výške 192 Sk mesačne predsa nespôsobuje zložitú sociálnu situáciu a nemá za následok ani rušenie živnostenských oprávnení!)

Dávky a služby sociálnej pomoci sa poskytujú až v prípade, ak osoby nemajú nárok na dávky zo systému povinného sociálneho poistenia, príp. zo systému štátnej sociálnej podpory alebo ak úroveň dávok týchto systémov im neumožňuje existenciu aspoň na úrovni spoločensky uznaného životného minima, ktoré je základným konštrukčným prvkom v systéme sociálnej pomoci.

Na záver treba opätovne zdôrazniť, že systém sociálneho povinného poistenia zabezpečuje poskytovanie dávok, výška ktorých sa odvíja v závislosti od pracovnej aktivity jednotlivca a systém sociálnej pomoci má byť iba doplnkový. (Je otázne, z akého dôvodu sa zákonodarca snaží najrizikovejšiu skupinu ekonomicky činného obyvateľstva, t. j. začínajúce SZČO - ide najmä o mladú nastupujúcu generáciu živnostníkov, advokátov, komerčných právnikov, súkromných lekárov, umelcov, resp. malých podnikateľov - napr. opravárov obuvi, taxikárov atď. - riešiť práve systémom sociálnej pomoci - financovaným zo štátneho rozpočtu v čase, keď sa „vraj“ znižuje priame daňové zaťaženie obyvateľstva, čo bude mať nevyhnutne dosah aj na tvorbu štátneho rozpočtu a výšku dávok poskytovaných zo systému sociálnej podpory - t. j. prídavky na deti, rodičovský príspevok, príspevok pri narodení dieťaťa atď., ako aj na výšku dávok sociálnej pomoci!?) Tomuto riešeniu by sa zrejme čudoval aj samotný Bismarck.

Bolo by tiež zaujímavé vedieť, na základe akej filozofie sa dospelo k hranici príjmu 100 000 Sk ročne a na základe akých princípov a akej filozofie sa zákonodarca dopracoval k 10-percentnej valorizácii tohto ročného príjmu?

Nemalo by sa zabúdať, že sociálne zabezpečenie, tak ako sociálne právo je vo svojej podstate v úzkom spojení s realizáciou sociálnej politiky toho-ktorého štátu. „Jadrom sociálnej politiky je práve sociálne zabezpečenie.“

Politikou sa vo všeobecnosti rozumie veda a umenie riadiť a spravovať spoločnosť. Ide o praktickú činnosť spoločenských orgánov, sledujúcich dobro a rozvoj ľudí a spoločnosti.

Pojem „sociálny“ v najširšom slova zmysle znamená spoločenský. Rozumie sa ním v podstate všetko, čo súvisí alebo sa vzťahuje na spoločnosť. V užšom slova zmysle „sociálnym“ rozumieme činnosť, ktorá smeruje k odstraňovaniu nerovnosti týkajúcej sa podmienok života ľudí, vzťahov medzi ľuďmi, vzťahov medzi indivíduom a kolektívom, prípadne celou spoločnosťou. V najužšom slova zmysle z hľadiska sociálneho zabezpečenia sa pod týmto pojmom chápe riešenie nepriaznivých, tzv. núdzových životných situácií.

Sociálna politika slúži predovšetkým ako nástroj na zabezpečovanie cieľov a zámerov sociálneho rozvoja. V súvislosti s tým sa do popredia natíska otázka, aká je vlastne súčasná sociálna politika Slovenskej republiky?

Vychádzajúc z článku 55 Ústavy SR „hospodárstvo SR sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že Slovenská republika sa prihlásila k tzv. sociálne demokratickému modelu sociálnej politiky, ktorý vychádza z uznania trhového hospodárstva pri účelovom spojení s plánovaným hospodárstvom, nie však direktívnym. Tento model sociálnej politiky ochraňuje súkromné vlastníctvo a podnikanie pri pluralite podnikateľských subjektov „vrátane štátu“ (to už pre Slovensko tiež zrejme neplatí), podporuje rozvoj sociálnych služieb a väčšiu mieru redistribúcie príjmov. Dôraz kladie na hodnoty spravodlivosti, solidarity a slobody, pričom sa í o zvyšovanie sociálnej rovnosti a sociálnej spravodlivosti. Zásadu výkonnosti zdôrazňuje ako záväzok voči spoločnosti, ale neabsolutizuje ju, hlavne nie pre sociálnu oblasť. Tento model je typický napr. pre Nemecko, Rakúsko a ostatné demokratické krajiny Európskej únie.

S existenciou práva a štátu sú úzko späté hodnoty ľudského života a dôstojnosti človeka, jeho slobody, morálky, rovnosti, slušnosti, spravodlivosti a solidarity (bratstva). K najvýznamnejším hodnotám, najmä práva sociálneho zabezpečenia patria hodnoty ako rovnosť, sloboda a spravodlivosť. Svoje vyjadrenie nachádzajú v základných štátoprávnych normách, ako napríklad v Listine základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) a v Ústave Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.).

V podmienkach rovnosti sú si ľudia rovní pred zákonom, majú rovnaké práva a slobody, ako aj rovnaké právo na právnu (i sociálnu) ochranu bez zreteľa na akékoľvek rozdiely podľa rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného presvedčenia, národnostného alebo iného pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Rovnosť v práve sa má prejavovať nielen v oblasti tvorby práva, ale aj pri jeho realizácii. (Ako však rovnosť realizovať, keď nie je ani zakotvená?)

Žiadna spoločnosť nie je spravodlivá. Problémy sociálnej nerovnosti (vytvárané trhom) vo vyspelých demokratických krajinách sa však riešia vytvorením správnych proporcií medzi jednotlivými formami vlastníctva, obmedzovaním vysokých príjmov formou zdaňovania, všeobecne účinnou kontrolou, vysokou úrovňou výchovného a vzdelávacieho systému, ktorý má poskytovať rovnaké možnosti všetkým.

„Rovnosť je a zostáva jedným z cieľov, o ktoré sa liberálna demokratická spoločnosť usiluje.“ (Marshall, G.: Constitutional Theory. Oxford 1971, str. 152 - 153n.) Boj za rovnosť je večným zápasom o to, aby ľudia boli skutočne hodnotení podľa svojho charakteru a svojej vlastnej práce, a nie podľa pôvodu, majetku a moci. „Nerovné postavenie jedných by nemalo byť na úkor práv iných ľudí, pretože v opačnom prípade môže nerovnosť podlomiť legitimitu nových demokracií.“ (Krejčí, O.: Rovnost. Právní rádce č. 6/1998, str. 29) „Akékoľvek vyňatie sociálnych skupín z celku ľudského spoločenstva vyúsťuje do ťažkej situácie v spoločnom dobre a vedie k sociálnych krízam.“ (Weiler, R.: Úvod do katolíckej sociálnej náuky. Vydavateľstvo STYRIA GRAZ 1991 Rakúsko, str. 66)

Prostredníctvom rovnosti dochádza k priblíženiu sa k spravodlivejšej spoločnosti.

Aj vláda Slovenskej republiky vo svojom Programovom vyhlásení, ktoré schválila na 5. schôdzi 19. 11. 1998 sa zaviazala, že „bude pokračovať v transformácii sociálneho zabezpečenia vytvorením sociálne spravodlivého systému“.

„Sociálna reforma musí však nevyhnutne sprevádzať a podporovať reformu ekonomickú tak, aby negatívne sociálne dosahy hospodárskych zmien boli pre obyvateľstvo znesiteľné.“ (Rys, V.: Perspektivní pohled na sociální reformu ve střední Evropě. Právo a zaměstnání 3/1996, str. 2)

Či sú negatívne sociálne dosahy hospodárskych zmien ešte znesiteľné, nech si dá na to odpoveď každý sám (zamestnanci, SZČO, začínajúce SZČO, nezamestnaní, rodiny s nezaopatrenými deťmi, poberatelia dôchodkov, zdravotne postihnutí atď.).

Obrazom toho, či je štát skutočne právny a sociálny, je život práve tých najzraniteľnejších - žien, detí, invalidov, nezamestnaných, chorých, ľudí v postproduktívnom veku. Cieľom sociálnej politiky toho-ktorého štátu musí byť vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti založenej na solidarite nezávislých, slobodných, rovných, ale „chránených“ ľudí. Iba týmto spôsobom sa podarí odstrániť nielen chudobu materiálnu, ale aj duchovnú.

A čo dodať na koniec?

Vari opätovne len to, že žiadny „základný“ sociálny systém nemôže priniesť občanom viac, ako do systému vložili a že „lacné“ sociálne systémy neexistujú. Základnými predpokladmi každého „dobrého základného“ sociálneho systému (priebežne financovaného, ako aj kapitalizačného) sú najmä vysoká zamestnanosť, dobrá výkonnosť ekonomiky, rastúca produktivita práce a rastúce reálne mzdy. A práve týmto smerom by sa mala uberať aj naša sociálna politika, základom ktorej by mal byť jedinec so svojimi schopnosťami, vlastnosťami, záujmami, potrebami, jeho blaho, prospech, jeho základné neodňateľné a nescudziteľné práva, najmä právo na ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti.

JUDr. Zuzana Macková