Večne usmievavý elegán

Kto by si nepamätal víťazný šprint nášho cyklistu Antona Tkáča na olympijských hrách v roku 1976 v Montreale. Celý svet obdivoval odvahu a razantnosť šprintéra, ktorý presvedčivo išiel za svojím cieľom a získal zaslúžene olympijské zlato po tretej finálovej jazde, v ktorej porazil vtedajšieho velikána Francúza Morelona. Človeku sa ani nechce veriť, že už uplynulo takmer štvrťstoročie. Vtedy 25-ročný Anton Tkáč bol pomaly na konci svojej cyklistickej dráhy. No ešte štyri roky krúžil po šprintérskych ováloch a získaval ďalšie ocenenia a k dovtedajším dvom majstrovským titulom z roku 1974, 1976 pridal v roku 1978 tretí. Definitívne pretekárske cyklistické tretry zavesil na klinec po olympiáde v Moskve (1980), kde skončil štvrtý. „Nebol som najmladší a hoci som jazdil rýchlo, boli tu mladší, rýchlejší,“ tvrdí ešte aj dnes Anton Tkáč. Za posledné roky sa príliš nezmenil. Hoci jeho váha oveľa zaostala za jeho niekdajšou hodnotou, ktorá z neho robila štíhleho šviháka, usmievavá tvár a večný optimizmus ho neopustili. „Život je krásny,“ s obľubou hovorí Anton Tkáč. Jeho humor a dobrá nálada sú nákazlivé. A hoci v živote nemal všetko najideálnejšie, sťažovať ho asi ešte nik nepočul. „Naučil som sa, že človek nemôže byť stále na výslní. Ale musí robiť tak, aby bol vždy pripravený. Keď príde jeho čas, aby sa mal s čím pochváliť. „Spoznal som množstvo zaujímavých ľudí, od ktorých som sa strašne veľa naučil. K spokojnosti nepotrebujem veľa, podstatné je, aby sme boli zdraví a mali sa radi. To ostatné príde samo,“ razí životnú filozofiu Tono Tkáč. Jeho rukami prešlo množstvo pretekárov, vychoval majstrov sveta, ale dokázal prinavrátiť veľa pretekárov zo zlých chodníčkov na správnu životnú dráhu. Zajtra sa tento velikán svetového športu dožíva svojich abrahámovín. Pred štvrťstoročím sme mu blahoželali k zisku olympijského zlata, dnes dvíhame času, aby mu minimálne ďalších 50 rokov ostalo toľko životného optimizmu a elánu, než ho mal doteraz.

Stela Geregayová