Keby všetky ženy sveta...

Svetový mier zostáva aj naďalej iba nedosiahnuteľným snom

V nie tak dávnych časoch socialistického štátozriadenia a bipolárneho rozdelenia sveta bol veľmi populárny termín svetový mier. Ten, ktorý sme budovali, a za ktorý sme mali bojovať (je mier dosiahnutý násilím ešte mierom?). Veď nie nadarmo už od útleho detstva sme mali branné cvičenia so streľbou, chemické cvičenia na školách a oficiálne sme boli poučovaní, že v prípade atómového výbuchu si máme ľahnúť smerom od explózie a rukami zakryť hlavu. To určite človeka ochráni! Príliš častým používaním a ideologizovaním sa však tento terminus technicus načisto sprofanoval a dodnes je u nás vnímaný v spojitosti s prejavmi bývalých straníckych papalášov a slovníkom servilnej tlače. Ako je to však so svetovým mierom naozaj? Zostane iba večným snom utopistov, nadšených vizionárov a populistických ideológov?

Koniec studenej vojny a zánik dvojblokového systému antagonistických superveľmocí dal šancu modrej planéte na iný koniec ako ťažké mraky jadrových hríbov. Neznamenalo to však stop vojnám ako takým. Tie vznikali a stále vznikajú. Väčšina z nich je lokálneho charakteru, ale sú vojny, ktoré ešte stále ohrozujú celé regióny (Kosovo, Macedónsko, Kongo) a dokonca aj konflikty, ktoré ohrozujú krehké status quo svetového poriadku (Izrael - Palestína, Čína - Taiwan). Pohľad na mapu sveta nám včera 29. marca 2001 naznačil, že mier bol zahnaný do kúta v Macedónsku a v Izraeli. Múzy tu mlčali. Seriózne rany pod pás dostáva mier v Kosove, Čečensku a zásluhou bombymilujúcich separatistov aj v Baskicku. Blízko k rozbuške má napätie v Bosne a Hercegovine, nedoriešený stav kurdsko-tureckých či moldavsko-podnesterských vzťahov a situácia v Gruzínsku či Náhornom Karabachu mierotvorcov tiež neteší. Z nášho pohľadu vo vzdialenejších kútoch sveta sa bohovia vojny činia najmä v Afrike, ale aj v Afganistane, Kašmíri, na indonézskych ostrovoch a zásluhou geríl a narkomafií aj v Latinskej Amerike.

Prestanú raz vojny? Stíchnu zbrane? Politici, ktorí sa činia ináč ako hovoria, chcú veriť, že áno. Výrobcovia zbraní (s veľkým vplyvom na politikov) sa toho boja a realisti tvrdia, že nie. Svojou troškou do mlyna prispievajú biológovia poukazujúc na našu vrodenú biologickú potrebu stále súťažiť a bojovať a psychológovia, ktorí tvrdia, že keď nie je nepriateľ, tak si ho musíme vymyslieť. Politológovia svetového renomé strašia doteraz nevídanými konfliktami budúcnosti. Samuel Huntington z Veľkej Británie predpovedá súboje civilizácií a Zbigniew Brzezinski v knihe Globálna šachovnica, vychádzajúc z existujúcich geopolitických realít, kreslí hranice budúcich sporov medzi veľkými regionálnymi blokmi. Ďalší predpovedači budúcnosti poukazujú na to, že budúce vojny budú spormi o pitnú vodu (Blízky východ, Afrika), ale aj súperením o bohatstvá na dne oceánov. Niektorí futurológovia sa zasa obávajú konfliktov v súvislosti s dobývaním vesmíru. Ako si napríklad podelíme Mesiac, há?

Nastoliť tento svätý cieľ - mier v globálnom meradle, bez ktorého sú nám hviezdy nedostupné - by chcelo zmenu geopolitickej filozofie zo strany veľmocí, čiže aby dbali aj na potreby tých slabších, chudobnejších a nespokojných. Pri veľmociach však globálna zodpovednosť absentuje. V snahe chrániť svoje záujmy a bezpečnosť a poistiť si do budúcnosti svoje bohatstvo a dosiahnutý životný štandard (čo na tom, že na úkor zvyšku planéty?) musia konať ako konajú. Vo svoj prospech, čo býva v neprospech iných. A tak dokola nikdy sa nekončiaci začarovaný kruh konfliktov. Chyba je aj v tom, že zatiaľ neexistuje niečo, čo by zjednocovalo všetkých ľudí na planéte - problém (hoci tých je dosť), ideál, dokonca ani nepriateľ. Naozaj treba povedzme hrozbu z vesmíru alebo ekologické ohrozenie, aby ľudstvo začalo biť synchrónne ako jedny hodiny? Zato rozdeľujúcich faktorov je neúrekom - ideológia, náboženstvo, farba pleti, nacionalizmus, ale aj bohatstvo a životná úroveň. Kým neexistuje čosi ako spoločný globálny záujem, ale len celá séria národných a regionálnych priorít, ktoré sú mnohokrát podčiarknuté osobnými nízkymi interesmi, svetový mier patrí naozaj do rozprávok. Ibaže by sa stal reálnym vtip: keby všetky ženy sveta povedali nie, nebolo by vojen. Lebo by nebolo ani vojakov...

Iaromír Novák