Pôžičky ešte stále splácajú

Sladké podnikanie ale aj s nečakane trpkou príchuťou

Manželia Miroslav a Jana Hlavatovičovci z Chtelnice sa pred tromi rokmi rozhodli na základe vybavenej živnosti podnikať. Ona, vyučená cukrárka na Strednom odbornom učilišti potravinárskom s pätnásťročnou praxou a manžel, vyučený kuchár - čašník. Pozbierali vlastné i rodinné financie do výšky takmer jedného milióna korún, kúpili od Jednoty v obci Chtelnica menší objekt, ktorý museli zrekonštruovať a spojazdniť, pretože bol doslova na spadnutie. Vymenili radiátory, zaviedli plyn, opravili vodovodnú prípojku, roztrhnutú na štyroch miestach, dokúpili potrebnú chýbajúcu technológiu a spustili cukrársku výrobu. Dodnes v nej pracujú sami dvaja. Systém ich práce nespočíva vo výrobe a v dodávkach vybratých druhov výrobkov do obchodnej siete, ale pracujú výlučne

na objednávky,

čím je táto práca náročnejšia. Pri konkurencii, ktorá v regióne existuje v rámci oficiálne fungujúcich cukrárskych výrobní, ale aj popri takých cukrárkach, ktoré vďaka svojej šikovnosti pečú doma, je náročne udržať si zákazníka a hlavne stať sa známym a vyhľadávaným. V takom prípade sa väčšinou živnostník presadí jedinou nadpriemernou kvalitou. Tá je v prípade výrobne manželov Hlavatovičovcov jednoznačná. Dokumentuje to i široký záber teritória, z ktorého objednávatelia sladkostí prichádzajú - z okresov Trenčín, Nové Mesto nad Váhom, Trnava, Piešťany až po Bratislavu.

V ich sortimente sa nachádza dvanásť druhov rezov, štyri druhy rolád, päť druhov suchého pečiva, deväť druhov plnených kusových zákuskov, dva druhy šľahačkových kusových zákuskov a torty - tvarované, poschodové a veľké, spolu dvadsaťtri rôznych typov, foriem, chutí, zdobenia. Záujem je o všetky druhy zo širokého sortimentu rovnaký, ale predsa sa aj tu nájdu také, ktoré

chutia viac,

napríklad karamelové, citrónové. Podľa výrobcu je to aj preto, že sú robené podľa starých receptúr, bez umelých prísad. Základ všetkého tvoria vajíčka, cukor a múka. Samozrejme, neprezradí svoje vlastné a osvedčené postupy, na pohľad sú zákusky od rôznych výrobcov rovnaké, zásadný rozdiel je však v chuti. Zákazníci občas prídu so špeciálnymi objednávkami, a tak v malej výrobni potom skúšajú a testujú, ako sa napríklad dá z marcipánu, griláže, cesta vyrobiť pohár piva aj s penou, torta v tvare nariaseného klobúčika, husličky atď.

„Množstvo práce závisí od množstva objednávok. Keď sú hody, Veľká noc, Vianoce, známe mená, sme na nohách stále. Ešte šťastie, že už máme sedemnásťročnú odrastenú dcéru, ktorá sa postará o mladších dvoch súrodencov. Sú dni, keď ich ani nevidíme. Žiť sa z toho dá, ale aby sme žili prepychovo, to povedať nemôžem. Naše podnikanie je spojené s drinou a neistotou. Napríklad zvyšovanie vstupných nákladov núti aj nás meniť ceny výrobkov. Tie však nemôžeme meniť zakaždým. Len si zoberte, ako kolíše cena pohonných látok. Ako by sme vyzerali pred stálymi zákazníkmi, keby sme reagovali na každú zmenu? Okrem toho ak zákazníka nechceme stratiť, musíme vedieť občas aj diplomaticky ustúpiť. Keď však pôjde hore cena múky, zdražieť budeme musieť. Keď mám povedať pravdu, niekedy aj ľutujem, že som sa na podnikanie dala. Rodinu si naozaj neužijem. Jednoznačne

je to drina,

deti vidia, ako sa narobíme a v žiadnom prípade nechcú v našich šľapajach pokračovať,“ konštatuje Jana Hlavatovičová.

Štyridsaťročný Miroslav Hlavatovič je trocha optimistickejší, hoci doteraz splácajú rodinné pôžičky. Sám však nevie, čo prinesie budúcnosť. „Podnikanie v cukrárčine nie je žiadny zázrak. Uvidím tak o dva-tri roky. Mal by som záujem rozšíriť cukrársku výrobu a rozvážať výrobky do obchodnej siete, mohol by som tu zriadiť malú reštauráciu či denný bar bez fajčenia, veď obyvatelia si chodia posedieť až do Vrbového, pretože u nás nič podobné nie je. Priestor na to máme, ale potreboval by som kúpiť auto, zabezpečiť certifikáty, prijať nových ľudí, no a na to zatiaľ nemám.

Zora Petrášová