Dokonalá veda

Matematika na prvý pohľad sa nielen preplavuje dejinami, ich spormi, vojnami, idealistickými rozmachmi i duchovnými depresiami nedotknutá, ale navyše dobýja jednu oblasť života a myslenia za druhou. Avšak práve istý spôsob trvalosti, ktorý vede a špeciálne matematike, ako jej kráľovnej, votkali jej tvorcovia, nájdeme za onými idealistickými rozmachmi, ale aj za najodpornejšími hrôzami totalitných režimov.

Hlúčik Grékov, ktorí v južnom Taliansku vytvorili akési nábožensko-politické zoskupenie a ktorých ich politickí odporcovia naháňali ako štvanú zver medzi Krotónom a Tarentom, vyhlasovali číslo za začiatok všetkých vecí, podobne ako Táles považoval za takýto princíp vodu. Anaximenes vzduch a Herakleitos oheň. Ich vodcom bol Pytagoras, ktorý sa sem presťahoval v druhej polovici 6. st. pred Kr. z ostrova Salmu pred lýdskou a neskôr perzskou rozpínavosťou. Stratu viery v nadväznosť vzorcov správania homérovských bohov riešil miešaním negréckych mýtov do fantazmagorickej kaše, ktorá mu zabezpečila povesť mága. Iba ako takého by ho dejiny poznali, nebyť tradície, ktorú so svojimi žiakmi založil a ktorá sa stala osudovým dedičstvom pre vedu.

Pytagorejci začali rozvíjať - a čo viac, milovať - matematiku. Ako sa k nej dostali? Ťažko povedať. Boli to hudobníci a všimli si, že výška tónu závisí od dĺžky struny, je jej nepriamo úmerná, čo možno vyjadriť číselným pomerom. Súzvuk dokázali definovať rozpoznaním významu kvarty, kvinty a oktávy. Pozorovali pohyb hviezd a planét na oblohe a dospeli k presvedčeniu, že kruh je dokonalosť sama, a teda potom najdokonalejším telesom bude guľa. A taký tvar musí mať aj Zem, na ktorej žijeme. Planéty sa mali pohybovať pripevnené na priehľadných krištáľových guliach - sférach. Všetko malo byť v harmónii, sféry podľa svojich vzdialeností od centrálneho ohňa, okolo ktorého obiehali, mali zvučať hudbou, všade vládla harmónia.

To všetko zvádzalo k hľadaniu súvislosti, k analogizovaniu a fantastickým špekuláciám. Niektoré boli zaujímavé a plodné, napríklad pokus o uvedenie geometrie na aritmetiku: Jednotka je bod, ak sa začne pohybovať, vznikne priamka, jej pohybom sa zase vyznačí plocha - trojka - a z pohybu plochy vzniknuté teleso môžeme označiť ako štvorku. Všetko zrátané dá desať, božské číslo, označujúce plnosť, súhrn, všetko okolo nás. Bolo jasné, že pytagorejci začali pripisovať číslam reálnu existenciu v našom vesmíre, čiže, ako sa hovorí, hypostazovať ich.

Starí Gréci dokázali v matematike veľa, najmä v geometrii. Euklidove Základy geometrie, ktoré vznikli ku koncu 4. st. pred Kr. v Alexandrii, sa stali nadlho záväzným dokumentom dokonalej vedy. Treba oceniť grécku sústavnosť a logiku. Dokázali spojiť inak roztrúsené a rôznorodé poznatky a nápady pochádzajúce prevažne od praktikov. A k tomu pristúpila ešte invencia, schopnosť nadhľadu. Realizáciu stavieb egyptských pyramíd alebo mezopotámskych zikkuratov si nemožno predstaviť bez elementárnych geometrických a mechanických znalostí.

Matematika, ríša nevyhnutnosti, začala postupne dobývať zem. Podliehala jej jedna oblasť za druhou. Na je báze postavené stroje sa zmenili z intelektuálnych hračiek na poslov našej na nevyhnutnosti postavenej vôli ovládnuť svet.

Od 16. a 17. storočia, keď nastupovala nová veda, emancipujúca sa z područia aristotelovského kvalitativizmu, sa začalo merať a vážiť. Objavili sa teplomery, Harvey dokazoval svoj objav veľkého krvného obehu zmeraným množstvom krvi, zákonitosti páky boli úspešne aplikované na pohyb končatín...

Pochopiteľne najzávažnejšie úspechy sa dosiahli pri pozorovaní nebeských telies a matematickej interpretácii ich výkladu. Isaac Newton svojím postulovaním gravitačnej sily mohol dospieť k stanoveniu prírodného zákona, ktorý umožňoval spoľahlivo vyrátať nielen pohyby nebeských telies, ale aj pohyby telies na Zemi - pre obe sféry už celkom jasne platila jedna a tá istá fyzika, hovoriaca rečou matematiky.

Bolo jasné, že sa objaví nejaký dovŕšiteľ novovekej európskej vedy, ktorá ukáže, že i ľudská spoločnosť je riadená matematicky neúprosnými prírodnými zákonmi. Pre Newtona tvoria základnú kostru materiálne zložky reálneho sveta, hra fyzikálnych síl s hmotnými telesami a ostatné prírodné javy sú iba prejavy javovo nachádzajúcich sa v tejto kostre, čo neskôr vyústilo v matematický determinizmus. Podľa Marxa zasa hra týchto živočíšnych síl príznačných pre človeka, vytvára materiálnu základňu spoločnosti.

Trhlín v dokonalej vede bolo za roky veľa, spomeňme tú, ktorá sa objavila v súvislosti s náročným programom, ktorý si stanovil nemecký matematik David Hilbert. Vypracoval plán dôsledného formalizovania základov matematiky, vybudovanie systémov bezrozporných axióm, ktorý by navždy zabezpečil istotu matematických výpovedí. Hilbertove podnety sú ešte aj dnes pre rozvíjanie matematickej invencie v mnohom smerodajné.

Vedci zdôrazňujú, že každá životná sitácia v nás budí schopnosť zviazať s ňou spojené fakty v každej podobnej budúcej situácii. Veda nie je nič iné než sústavná kultivácia tejto schopnosti, ktorou je obdarený každý. Postupuje vpred tak, že praktickým testovaním teórií sa vynárajú fakty, ktoré staré teórie vyvracajú a nútia nás formulovať lepšie.

Veda teda neobjavuje nespochybniteľné kritériá a platónske vzory. Pretože je iba rozvinutím obyčajného rozumu, ktorému je odopretá neomylnosť, iba lepšie a lepšie osvetľuje obrovskú temnotu, ktorou je reálny svet. Umožňuje nám iba odstraňovať najväčšie zlá, a nie nachádzať univerzálne, večné dobrá. Môže iba pomocou matematického aparátu, ktorý nie je ríšou dokonalosti a nevyhnutnosti, ale značne zjednodušenou realitou, konštruovať lepšie a lepšie stroje, umelé systémy, predmety i inštitúcie a likvidovať nechcené následky ich pôsobenia.

(mb)