Zachraňovanie Budhu

Priznám sa vám, ku kamenným Budhom v Afganistane nemám vybudovaný osobitný citový vzťah. Vlastne nebyť fundamentalistov z Talibanu, ani neviem, že existujú. No aj tak človeka pobúri, keď niekto len tak, bez závažnejšieho dôvodu, so zbraňou ruke zničí dielo, do ktorého sú investované tony ľudskej práce, zručnosti, kreativity...

Kamenným sochám môže byť však moje pobúrenie srdečne ukradnuté. „Veď ešte včera nevedel, že sme existovali,“ môžu si povedať tesne predtým, než ich rozostrieľajú vojaci s modlitbou na perách.

Mali by pravdu. Ak nič iné, mohol som sa skôr začať zaujímať o situáciu v Afganistane. Snažiť sa nájsť odpoveď na otázku, ako to, že fundamentalisti tak rýchlo ovládli krajinu. Veď ešte pred desiatimi rokmi ich vplyv bol takmer nulový. Za bleskovým nástupom hnutia militantných študentov Koránu pritom určite nestál Alah, ale živí ľudia, ktorí ich zásobovali zbraňami a finančnými prostriedkami. Možno by som v pátraní po príčinách zacítili vôňu kaspickej ropy alebo napätie veľkej globálnej strategickej šachovej partie. Ale hlavne by som zistil, komu úspechy fundamentalistov vyhovujú, a kto môže za ich správanie. Pri zachraňovaní sôch by takéto informácie mohli byť užitočné.

Takže, hoci pobúrenie nad ničením sôch je určite správna a normálna reakcia, nie som na ňu výnimočne hrdý. Pobúrenie môže mať zmysel, len ak nás inšpiruje k činnom. Mohol by som si napríklad nájsť nejakého Budhu, ktorého by som zachránil. Nemusí mať 50 metrov a už vôbec nemusí byť v Afganistane. Určite ich je dosť aj v našom okolí. Len sa treba rozhliadnuť.

Rastislav Boldocký