Čas je krutý

Peter Kasalovský

O osemnásť-deväťnásť mesiacov by sa mali uskutočniť parlamentné voľby. Predpokladám, že už začiatkom leta sa začne zvolebnievať. Aj keď terajšia vládna koalícia naznačuje, že napredujeme, tak najneskôr v júni začne byť sociálne horúco až všelijako.

Termínom „všelijako“ označujem vznik najmenej želanej situácie. Takej, ktorá by sa rovnala porušeniu sociálneho zmieru. Nie je to vôbec vylúčené, a žiaľ, doteraz všetko nasvedčuje tomu, že nám tu vyvstane niečo také živelné ako filipínska Pinatubo.

Kvalita života je stláčaná dole, ba až pod povrch zmrznutej zeme. Je to výsledok vládnej konsolidácie, ktorá podľa nej nemá rozumnú alternatívu. Podľa jej lídrov by sa už-už mali predierať na denné svetlo signály o príchode „lepších zajtrajškov

Nech nás hreje aj to, že nie sme na tom horšie z hľadiska kvality života ako také Albánsko, B-H, Čečensko a iné vojnové územia, Čierna Hora, Chorvátsko, Moldavsko či Srbsko. Ambície síce máme, ale vývoj zamestnanosti naznačuje, že sme mimo.

Päťstošesťdesiattisíc nezamestnaných na konci januára a možnosť ďalšieho nárastu, to je jednoznačná vizitka. Ibaže by sme mali informácie o tom, že pod Lučencom nie je praveké more, ale tá najkvalitnejšia ropa zmiešaná s balvanmi zlata a diamantov.

Podnikateľská sféra je na rozpakoch. Aj keď mnohí z nej stále žijú a nie sú v červených číslach, tak majú obavy z toho, že iba zázrakom môžu obstáť v konkurencii so zahraničím. Zámer posilniť sa, či splynúť so zahraničnými investormi je v nejednom prípade vidinou.

Zlacnievajú naše banky, aj iné finančné inštitúcie, a najmä strategické podniky. Zlacnievame ako národ, ktorý je čoraz menej zdatný svojím vzdelaním a kultúrnosťou, nehovoriac už o jeho zdravotnom stave. Akoby stratil zmysel pre poriadok a disciplínu.

Ktorýsi z našich súdov vyriekol minulý týždeň za ublíženie na zdraví s následkom smrti mierny trest odňatia slobody pre policajného dôstojníka, avšak hneď ho oslobodil pre nedostatok dôkazov. Ako v bežnom živote: vieme, aká je realita, ale potom ju zavrhneme.

Nebudú „lepšie zajtrajšky“, nebudú nijaké zázraky zo strany prírody, tobôž nie od Európskej únie či priam od Najvyššieho. Neostáva nám nič iné, len vnímať upravenú ľudovú múdrosť: Pomôžme si, a potom sa uvidí ...! Inak nemáme šancu byť medzi najlepšími.

Absurdností by už bolo akurát dosť. Vôbec nie je dôležité, že tak ako my sa správajú aj inde. Asi sú takí majetní, že si to môžu dovoliť. My nie, a preto sa musíme spájať, a tak sa dopracovať k sústredeniu sa na to podstatné: na nové myslenie a jeho produkty.

Slovensko vraj žije politikou. Nemyslím si to, ale malo by žiť prácou, aby bolo schopné integrácie. Prioritu musia mať tí, ktorí sú schopní organizovať ju, vytvárať a jej výsledky realizovať. Aj keď sa ide zvolebniť, je stále čas na stanovenie smeru hlavného úderu proti realite.

Čas je taký krutý, že keď to neurobíme, tak spadneme neodvolateľne a na viac generácií medzi tie najsivšie národné (či občianske) komunity v šírom svete...

Peter Kasalovský