Utrpením k radosti z tvorby

Ak niekto zoberie do rúk dielo amerického spisovateľa Williama Saroyana a spomenie si na niektorú z kníh, čo vyšli spod jeho pera, nemôže obísť ani najnovšie vydanie jeho diela Ešte neumieram (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ).

V čase, keď tento syn arménskeho prisťahovalca napísal túto knihu, iste nevedel, ako si ňou získa svojich priaznivcov, už aj preto, že mnohí sa k nej dostali až po autorovej smrti (1908 - 1982) a mali tak možnosť konfrontovať svoj a Saroyanov názor na jeho život a dielo. A nebol by to on, keby nepretromfol všetky očakávania - podáva sám seba ako fiktívneho respondenta odpovedajúceho na otázky reportéra, vkladá do nich svoje životné krédo, s jemnou iróniou jemu vlastnou posudzuje seba i svoje okolie, rodinu, miesta, kde žil, zážitky, ktorými prešiel i diela, ktoré stvoril.

A akoby celú svoju osobnosť so všetkým, čo k nej patrí, zhodnotil autor sám, citujúc na jednom mieste tejto knihy - možno fiktívneho - čitateľa, ktorý mu napísal: „Podľa mňa patríte medzi to najlepšie, čo v našej literatúre vzniklo od M. Twaina, a raz na to podľa mňa určite niekto príde a presvedčí o tom všetkých ostatných. Ale keby aj nie, vaša dobrá literatúra vždy bude tam, kde si ju bude môcť nájsť každý, kto bude mať chuť prečítať si ju a pochopiť, že je naozaj veľká, a to stačí.“

Skutočne, to stačí. Na knižných pultoch sa vďaka Slovenskému spisovateľovi objavilo dielo par excellence. Za svoju kvalitu vďačí kniha nielen vydavateľovi, ale aj výbornému a nie všednému prekladu Juraja Vojteka.

(rhk)