Stabilita vlády Šarona plávajúca na vode

„Musí dostať šancu ukázať, čo urobí pre našu osobnú bezpečnosť i bezpečnosť nášho štátu, ktorú tak potrebujeme, aj pre zlepšenie hospodárstva,“ uviedol krátko pred Šaronovým predstavením novej vlády v izraelskom parlamente jeho šéf A. Burg. Predseda izraelskej vlády si skutočne popracoval. Dotiahol do kabinetu „všehochuť“ čím šikovne rozložil aj zodpovednosť za ďalší priebeh izraelskej domácej a medzinárodnej politiky. Bohužiaľ, nie vo svoj prospech. Veď ako inak sa dá vysvetliť pridelenie postov nielen vo voľbách neúspešnej Strane práce (získali ministerské posty zahraničných vecí a obrany, na ktorých v politike k Palestínčanom najviac pohoreli), ale aj ultrakonzervatívnej strane Šas (posty ministrov vnútra, zdravotníctva, práce a cirkevných záležitostí - strana má tvrdý protipalestínsky postoj a presadzuje jednotu Jeruzalema) a strane bývalých ruských imigrantov Izrael, náš domov (ministerstvo bytovej výstavby a stavebníctva - je zrejmé, že sa bytová výstavba neoslabí). Šaron sa zahral dokonca na mierotvorcu a post ministra bez kresla pridelil po prvý raz v histórii aj drúzskemu Arabovi (veľké gesto bez kompetencií). Miesto ponúkol aj Národnej náboženskej strane, strane Gešer a strane Stred. Celkovo však kombinoval tak, aby jeho vláda národnej jednoty, resp. hlavné strany v nej - Likud, Strana práce, Šas a Izrael, náš domov mali zabezpečenú aspoň na začiatku pohodlnú väčšinu v knesete (64 zo 120 členov).

Doteraz najpočetnejší tridsaťčlenný vládny tandem sa bude musieť pripraviť nielen na zvládnutie medzinárodných bojov. Šaronova kombinatorika počítala s tým, že vyjednávať s Palestínčanmi bude Peres, ktorý spolu s Arafatom získal Nobelovu cenu za mier. Pre Palestínčanov je však Šaronov kabinet neprijateľný, a to nielen pre účasť strany Šas v ňom (v minulosti pre politiku expremiéra Baraka opustila vládu). „V kabinete tvorenom pravicovými stranami a ľavicovou Stranou práce dôjde skoro k vnútorným rozporom, čo bude znamenať ochromenie politickej činnosti (smerom k Palestínčanom),“ tvrdí hlavný palestínsky vyjednávač Irikát. Paradoxné je to, že blízkovýchodné rozhovory sa majú niesť opäť v duchu výmeny územia za mier, no tentoraz bez rokovania. Peres totiž nebude môcť vybočiť z nalinkovanej politiky. Ak on vidí základ v dialógu s Palestínčanmi, tak Šaron nemá v úmysle potriasť Arafatovi pravicou predtým, než sa skončí intifáda, ktorá je však odpoveďou na pokračovanie izraelskej politiky na okupovaných územiach.

Šaronove kombinačné schopnosti už vonkoncom nemajú nič spoločné s reálnym fungovaním takto pozliepanej posádky na domácej scéne. Umiernené krídlo Likudu napríklad nedostalo žiadny post, čo sa odzrkadlí na podpore kabinetu pri schvaľovaní akéhokoľvek zákona. „Je to začiatok konca Šaronovej vlády,“ tvrdia jeho predstavitelia. Prvou skúškou je rozpočet, ktorý treba prijať do konca marca, inak hrozia nové parlamentné voľby. Osemnásť frakcií v knesete je priveľa na zladenie politických, resp. straníckych záujmov. Ak sa rozpočet aj podarí prijať, už v krátkom časovom horizonte bude musieť Šaron čeliť odlišným predstavám nasmerovania ekonomiky, ktorá bola za Baraka úspešná, ale ktorej predpovede smerujú do čiernych vôd. V podstate ako stabilita Šaronovej vlády.

Slávka Blazseková