Ani pokánie nepomohlo

Vydavateľstvo IKAR prinieslo na knižný trh nové vydanie románu jedného z najpredávanejších žijúcich amerických spisovateľov Stephena Kinga Kliatba (preklad Vladislav Gális). Je to určité nóvum v zápletke, skladbe i štylistike. V románe sa vlastne hlavným hrdinom stáva kliatba - fenomén, ktorý v čase prudkého rozvoja vedy a techniky patrí už vari iba spomienkam na naše detstvo, na rozprávky a povesti, kde hral rozhodujúcu úlohu.

Nie je to inak ani v živote veľmi úspešného právnika Billyho Hallecka, ktorý žil zabehaným životom Newyorčana, príslušníka strednej vrstvy, nie síce v blahobyte, ale v dostatku a v príkladnej rodine s dospievajúcou dcérou.

Došlo však k neočakávanej udalosti - a s ňou aj skupina Cigánov, putujúcich z mesta do mesta. Ten najstarší vyslovil veštbu.

Spočiatku skutočne bral túto veštbu viac-menej s nadhľadom, ale odrazu, keď tento proces už prekročil hranice nevyhnutnosti a stala sa z neho kôpka nervov ustavične si opakujúca to jediné slovo, pustil sa na cestu hľadania prapríčiny, po stopách skupiny, v ktorej žil aj onen starý Cigán, stošesťročný Taduz Lemke.

Nakoniec, keď zahynul aj posledný z tých, čo ho mali ochrániť, rozhodol sa stretnúť so starým Cigánom a požiadať ho o odvolanie kliatby, čo nebolo jednoduché už iba preto, že tento neveril jedinému slovu, ktoré kedy vyšlo z úst belocha z mesta, a teda nechcel prijať ani jeho prísľuby. Lenže roky skúsenosti ho prinútili uznať, že pomsta patrí Bohu. A tak odvoláva „purpurfagade ansiktet“, čo v rómčine znamená niečo, čo silnie rýchlejšie ako dieťa a nemožno to zabiť, lebo samo zabíja svojho nositeľa.

(rhk)