Všemúdry národný štát už minulosťou

Kapitálová primeranosť alebo peniaze nie sú predsa všetko

Každá finančná inštitúcia sa stretáva na trhu s rizikami. Dlžníci nesplácajú úvery, kurzy akcií klesajú, emitenti dlhopisov krachujú. Aby takéto udalosti neohrozili stabilitu banky, a najmä majetok vkladateľov, musí každá banka (a obchodník s cennými papiermi) udržiavať určitú úroveň vlastného kapitálu na krytie rizík. Pomer medzi kapitálom a jej tzv. rizikovo váženými aktívami sa nazýva kapitálová primeranosť. Každý ekonóm o nej počul už v škole a vie, že jej minimálna úroveň je všade vo svete 8 %. Toto vo finančnom svete takmer magické číslo však neplatí „od vekov “ a zdá sa, že už ani dlho nebude. Skupina expertov združených v Bazilejskom výbore a okolo Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) chce koncom tohto roku dohotoviť definitívnu verziu nových pravidiel pre kapitálovú primeranosť. Ich zavedenie posunie „finančnú revolúciu“ do nového štádia.

Kapitálové rezervy

si banky vytvárajú už niekoľko storočí a pôvodne boli značne vysoké. Napríklad začiatkom 20. storočia sa kapitálová primeranosť v anglosaskom svete pohybovala na úrovni 15 - 25 %. Táto vysoká hladina odrážala rizikový, málo regulovaný svet finančného podnikania, ako aj relatívne limitovaný výber investičných príležitostí. Skladovanie nevyužitého kapitálu je však pre banky veľkým luxusom, ktorý ich akcionári právom neschvaľujú. So stúpajúcim dopytom po kapitále sa bankové rezervy už od konca prvej svetovej vojny rýchlo rozpúšťali, až došlo k opačnému extrému. Už v 50. rokoch sa kapitálová primeranosť pohybovala v rozmedzí 3 - 8 %, čo prirodzene nestačilo na pokrytie strát z bankovej činnosti. Nestabilné bankovníctvo je pre každú ekonomiku veľkým rizikom. Toto riziko sa ešte zvýšilo, keď sa v 70. rokoch začali vytvárať zárodky dnešného globálneho sveta financií. Krach veľkej banky v jednej krajine mal katastrofálne dopady aj na jej partnerské banky v iných štátoch.

Logicky vznikla potreba vypracovania jednotných pravidiel na bankové podnikanie. Pretože to nešlo presadiť cez nejakú jednotnú svetovú vládu, dohodli sa predstavitelia desiatich najvyspelejších štátov na vytvorení spomenutého Bazilejského výboru. Skupina expertov vypracovala systém odporúčaní, ktoré potom v roku 1988 dobrovoľne prijali jednotlivé štáty vo forme zákonov. Úlohou odporúčaní bolo stanoviť jednotné pravidlá finančného zdravia bankového sektora, a tak podporiť rovnoprávnu súťaž vo finančnom svete. Práve pre svoju kooperatívnu, dobrovoľnú a vysoko profesionálnu povahu mala práca Bazilejského výboru oveľa širší dopad ako sa čakalo. Pôvodne sa jeho odporúčania mali aplikovať len v spomenutých desiatich krajinách a len na medzinárodne činné banky. V súčasnosti ich však dobrovoľne (a to treba ešte raz zdôrazniť) aplikuje niekoľko tisíc bánk vo viac ako sto krajinách.

Spomínané osempercentné pravidlo sa vzťahuje na tzv. rizikovo vážené aktíva. Iste nie je jedno, či je dlžníkom banky národná vláda, alebo živnostník zo susednej dediny. Takisto je dôležité, či ide o vládu z niektorej vyspelej krajiny OECD, alebo z tretieho sveta. Preto sa pohľadávky (aktíva) banky delia do niekoľkých základných kategórií. Vychádza sa z toho, že pôžička národnej vláde je bez rizika a je teda

vážená nula

percentným koeficientom. Pôžička inej banke je vážená koeficientom 20 %, pôžička obchodnej spoločnosti 100 %, atď. Podobne sa váži aj riziko cenných papierov. Súčet vážených aktív sa potom prenásobí koeficientom 8 % a banka tak dostane výšku vlastného kapitálu, ktorý musí držať na pokrytie rizík. Pravidiel pre jednotlivé kategórie dlžníkov je veľa, ale samotný princíp výpočtu je jednoduchý a dá sa ľahko zaviesť do hospodárskej praxe. Aj to prispelo k veľkému úspechu Bazilejskej dohody. Kým pred jej aplikovaním sa kapitálová primeranosť vo väčšine krajín pohybovala v pásme od 6 do 9 %, v druhej polovici 90. rokov to už bolo 9 -14 %.

Od prijatia dohody pred 13 rokmi sa však vo finančnom svete veľa zmenilo. Finančná revolúcia priniesla množstvo nových finančných nástrojov na krytie finančného rizika (hedžing). Objavili sa napríklad úverové deriváty. Ide o špeciálne zmluvy, ktoré dovoľujú tretím stranám obchodovať s úverovými pohľadávkami banky. Značná časť dlhu sa tak či tak sekurizuje (premení na cenné papiere) a obchoduje sa na finančnom trhu, mimo dosahu banky. Úvery sa tým vytrácajú z bankových súvah a vzniká logická otázka, ako so majú potom rizikovo vážiť. Podobných techník je viacero. Regulácia bánk výlučne na základe koeficientov kapitálovej primeranosti je dnes už málo efektívna. To sa ukázalo aj počas niekoľkých finančných kríz v Mexiku, juhovýchodnej Ázii, Rusku, Česku a na Slovensku. Mnoho bánk v týchto krajinách malo vysoký pomer kapitálovej primeranosti, ale nekvalitné systémy manažmentu rizík, skorumpované vedenie a netransparentný

systém úverov

a ich vyhodnocovania. To prispelo k ich závratne rýchlemu pádu počas finančných kríz. Nový systém manažmentu finančných rizík podľa odporúčaní Bazilejského výboru je založený na troch pilieroch. Prvý aj

naďalej spočíva v stanovovaní pravidiel pre kapitálovú primeranosť, je však omnoho prepracovanejší a prispôsobený na súčasné pomery. Základnou zmenou je, že sa upúšťa od jednotných, pevne definovaných skupín dlžníkov a úverových rizík podľa pravidiel BIS alebo národných centrálnych bánk. Riziká a dlžníci sa budú ohodnocovať buď externými ratingmi, ktoré vypracúvajú popredné ratingové agentúry (Moody´s, Standard and Poor’s atď.), alebo vnútornými ratingmi, ktoré si vypracujú samotné banky. Aké sú silné a slabé stránky týchto dvoch možností?

Medzinárodné ratingové agentúry sú spravidla renomované a veľmi profesionálne inštitúcie. Ich povesť je zároveň ich hlavným kapitálovým aktívom, a preto si ju žiarlivo strážia. Napríklad americký regulátor trhu cenných papierov SEC na ich názor vždy prihliadne. Uznávanie externých ratingov bude mať pre komerčné a investičné banky, ale aj pre dlžníkov niekoľko závažných dôsledkov. Členstvo OECD už nebude pri hodnotení dlžníka také podstatné ako doteraz (koniec koncov, OECD už nie je exkluzívnym klubom a jej členmi sú aj problémové krajiny, ako Mexiko alebo Slovensko). To znamená, že pohľadávky voči vybraným vládam krajín stojacich mimo OECD môžu dostať aj nulový stupeň rizika, kým na pohľadávky voči niektorým chudobným členom OECD sa môže uplatniť aj vyšší koeficient kapitálovej primeranosti, ako je 8 %. Zmeny v koeficientoch pocítia aj komerčné firmy. Ak ich úverový

rating bude zlý,

príslušný koeficient kapitálovej primeranosti môže stúpnuť až na 12 % a riziková váha aj zo 100 na 150 %. Doteraz tiež platilo, že rating individuálnej firmy alebo banky nemôže byť vyšší ako národnej banky. Podľa nových pravidiel to môže byť aj inak. Je na uvážení ratingovej agentúry, či napríklad pobočka Deutsche Bank v Mongolsku nebude pre ňu dôveryhodnejšia ako celá mongolská národná banka.

Navrhovaný systém externých ratingov teda znamená posun od tradičných mechanickým postupov triedenia rizík a dlžníkov smerom k presnejším metódam odhadovania a riadenia rizika. Ide o veľký pokrok oproti minulosti, ale neznamená to, že by externé ratingy boli hodnotené ako všeliek. Po prvé, medzinárodné ratingové agentúry majú vyspelé metódy odhadovania rizika, ale ich výsledky doteraz nikdy neboli premietnuté do vypracúvania kapitálových koeficientov. Ohodnotenie dlžníka a stanovenie pravidiel pre

finančné zdravie

banky sú tak trochu odlišné veci. Samotné agentúry tým mimochodom nie sú veľmi nadšené, pretože sa ich postavenie presúva zo súkromného do akéhosi akoby verejného sektora. Po druhé, existujú obavy zo samozvaných ratingových agentúr a ich hodnotení. Niektoré krajiny namietajú, že používanie nevyžiadaných ratingov môže odštartovať novú vlnu prítokov a odtokov kapitálu z jednotlivých regiónov a vyústiť do novej ázijskej krízy. Bazilejský výbor preto pripravil rad kritérií hodnotiacich kvalitu samotných agentúr.

Ešte vzrušenejšia debata sa strhla okolo interných ratingov, na základe ktorých si banky samotné stanovujú

stupeň kapitálovej primeranosti. Ide o vysoko pokrokové metódy matematicko-štatistického modelovania rizík, ktoré vychádzajú z historických databáz o splácaní úverov a vývoja na trhoch cenných papierov a ich derivátov. Je síce pravda, že práve banka má oveľa viac údajov o svojich klientoch ako trh, ale problémom zostáva najmä vyhodnocovanie a spätné testovanie údajov o splácaní úverov a ich následná extrapolácia. Zdá sa, že používanie interných ratingov sa zatiaľ obmedzí na menšiu skupinu najväčších bánk v krajinách G10.

Peniaze nie sú všetko - takáto veta znie pekne v kostole, ale v banke sa zdá byť priam hriechom. Je iróniou osudu, že k tomuto záveru dospeli experti Bazilejského výboru a urobili z neho základ druhého a tretieho piliera manažmentu finančných rizík. Druhý pilier je založený na zdokonalení bankového dozoru. Bankový dozor by nemal byť len mechanickým sledovaním koeficientov kapitálovej primeranosti. Musí sa zamerať aj na profesionalitu vedenia banky, kvalitu riadenia, obchodnú stratégiu a ziskovosť. Často sa stávalo, že banka

formálne vykázala

vysoké kapitálové rezervy a krátko nato skrachovala v dôsledku nekompetentného manažmentu. Najmä menej rozvinuté krajiny (vrátane Slovenska) budú musieť preto veľa investovať do podstatného skvalitnenia bankového dozoru. Ten bude musieť robiť niekoľko vecí:

- sledovať, ako banky prispôsobujú výšku vlastného kapitálu k rizikovému profilu ich podnikania,

- zasahovať, ak riadenie vlastného kapitálu bude vážne ohrozené,

- požadovať, aby banka udržiavala aj vyššie rezervy kapitálu ako minimálne, ak to uznajú za potrebné,

- okamžite intervenovať pri poklese kapitálovej primeranosti pod stanovený limit.

Bankový dozor bude musieť veľa investovať do prípravy kádrov, do systému monitorovania, do inšpekcií na

mieste a do implementácie systémov včasného varovania pri možnom zlyhaní banky.

Tretí pilier vychádza zo zvýšeného využívania disciplíny trhu pri riadení rizík v banke. Základom má byť široké zverejňovanie podstatných informácií o aktivitách banky a jej finančnom zdraví. Do minimálneho rozsahu informácií budú napríklad patriť detailné údaje o hlavných vlastníkoch banky, objeme a štruktúre splateného vlastného základného imania a rezerv, ochrana práv minoritných akcionárov a pravidlá pre nakladanie so stratovými úvermi. Taktiež to budú informácie o hlavných dlžníkoch a investíciách banky, vrátane teritoriálneho a odvetvového členenia, objem a štruktúra

stratových úverov,

používané techniky manažmentu úverových rizík a rizík finančného trhu. Zverejnenie týchto informácií by malo investorov motivovať pri umiestňovaní ich aktív do jednotlivých bánk. Ide vlastne o to, aby bola aspoň časť aktivít oficiálnych bankových regulátorov nahradená disciplínou trhu.

V tejto súvislosti podali experti Bazilejského výboru aj jeden revolučný, hoci kontroverzný návrh. Banky by podľa neho mali povinne pravidelne emitovať podriadený (subordinovaný) dlh. Ide o dlhopisy s obmedzeným právom splatnosti, používané na zvýšenie vlastného kapitálu banky. Ich držiteľov (nemali by to byť iné banky, ale nebankové inštitúcie) vyplatia až po uspokojení nárokov všetkých ostatných veriteľov krachujúcej banky (teda de facto zriedka alebo nikdy). Ide samozrejme o rizikovú investíciu a banky musia na takéto dlhopisy sľúbiť nadštandardný úrok. Čím je banka horšia, tým vyšší úrok musí sľúbiť, až do fázy, keď už nenájde žiadneho investora. Samozrejme, že majitelia podriadeného dlhu veľmi pozorne sledujú hospodárenie „svojej “ banky, pretože nie sú chránení žiadnou schémou na ochranu vkladov. Podriadený dlh je teda Damoklovým mečom a strážnym psom nad životom banky. Opäť by sa časť úloh oficiálnych regulátorov presunula na trhové subjekty. Kontroverznosť návrhu spočíva najmä v nízkom stupni rozvoja určitých finančných trhov. Kým v USA nie je umiestnenie podriadeného dlhu problémom, nájsť silných nebankových investorov v menších a menej výkonných ekonomikách problémom je.

Definitívna podoba novej verzie Bazilejskej dohody by sa mala stanoviť koncom tohto roka, pričom nové pravidlá začnú platiť od roku 2004. Pre menej vyspelé ekonomiky bude pravdepodobne platiť dodatočné trojročné obdobie. Dá sa očakávať, že ich nebudú aplikovať len medzinárodné banky v krajinách G10, ale že sa ich platnosť, tak ako pred 13 rokmi, stane vo svete všeobecnou, vrátane investičných bánk a obchodníkov s cennými papiermi. Nech sú už jednotlivé pravidlá hocijako kontroverzné, sympatická je ich

hlavná črta:

opúšťanie predstavy o všemocnom a všemúdrom národnom štáte a jeho úradníkoch a nahrádzanie umelých regulačných pravidiel princípmi trhu a samoregulácie.

Ing. Vladimír Baláž, PhD.

Sevisbrokers Žilina