Vylúči najväčšieho veriteľa?

Ad.: Spor o pravosť nároku FOV, Hd 26. 2. 2001

V prvom rade sa tvrdenie, že „Podľa zákona o ochrane vkladov pohľadávka vkladateľa voči banke zaniká vyplatením náhrad vkladu a zaniknutá nemôže prejsť na nikoho iného“ nezakladá na pravde. Takéto znenie § 11 zákona o ochrane vkladov si želá len správca konkurznej podstaty JUDr. Chovanec, pričom zákon o ochrane vkladov jasne definuje, že vyplatením náhrad prechádza pohľadávka vkladateľa voči banke vo výške vyplatených náhrad na Fond ochrany vkladov (FOV). O uvedenom veriteľskom nároku FOV sú jasne formulované paragrafy zákona o ochrane vkladov, podporené i dôvodovou správou k zákonu a predovšetkým explicitne vyjadrené nároky FOV v §32 ods. 2, písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní, v ktorom sa v rámci rozvrhu uspokojovania pohľadávok uspokojujú pohľadávky FOV vo výške vyplatených náhrad ako pohľadávky 3. triedy. Tvrdenie, že „FOV urobil chybu, keď do termínu prieskumného pojednávania nepreukázal súdu svoje pohľadávky“, sa tiež nezakladajú na pravde. Dôvody na popretie pohľadávky konkurzným správcom totiž vôbec nekonštatujú, že by FOV nepreukázal svoju pohľadávku. Dokonca formu vydokladovania pohľadávky vzniknutej z vyplácania náhrad v rámci prihlášky urobil FOV po dohode so správcom, ktorý pred prieskumným pojednávaním na stretnutiach hlavných veriteľov pohľadávku nespochybnil a dokonca dňa 6. 11. 2000 založil do súdneho spisu zoznam prihlásených pohľadávok, kde pohľadávku v celom rozsahu uznal. Až v deň druhého prieskumného pojednávania dňa 8. 12. 2000 správca pohľadávku FOV poprel a jediným motívom popretia bolo to, že 7. 12. 2000 podal FOV na súd návrh na ustanovenie nového správcu.

V uvedenom článku môžem súhlasiť s tým, že jadrom sporu medzi 90-percentným veriteľom – FOV a konkurzným správcom, je plán speňaženia, s ktorým FOV nesúhlasil. Je pre mňa zarážajúce, ako si správca privlastňuje kompetenciu udeľovať licenciu na výkon bankových činností namiesto centrálnej banky, dokonca ako Fondu ochrany vkladov prideľuje úlohu „odoberateľa“ bankovej licencie. Predaj banky ako celku, tak ako to predložil veriteľom konkurzný správca, je iluzórny a sleduje jediný cieľ, formou netransparentnej opakovanej dražby speňažiť celý, viac ako 2,5 mld. Sk majetok Dopravnej banky, a. s., pod cenu, bez akejkoľvek kontroly veriteľov. Správca v článku ďalej konštatuje, že ak je predaj majetku netransparentný, tak potom je aj celá novela zákona o konkurze a vyrovnaní netransparentná a dostala správcu pod lobistický tlak záujmových skupín. Novela ZKV skutočne priniesla možnosť speňažovať majetok úpadcu formou verejnej dražby ako celok, ale aj mimo dražbu či predávať po častiach. Ale okrem toho novela priniesla aj kompetencie schvaľovať formu predaja priamo veriteľmi na schôdzi veriteľov. To však správca nechce akceptovať, čoho svedectvom je i pokus o vylúčenie najväčšieho veriteľa z rozhodovania a presadzovanie schválenia plánu speňaženia bez FOV, ktorý v uvedenom konkurze zastupuje verejný záujem daňových poplatníkov a „lobuje zaň“. V tejto súvislosti sa chcem verejne opýtať, koho „lobistické záujmy“ zastupuje správca konkurznej podstaty DOPB, a. s., ak sa snaží vylúčiť z rozhodovania o speňažovaní viac ako 2,5 mld. Sk majetku 90-percentného veriteľa?

Ing. Milan Horváth