Skromnosť, fakt, výhovorka?

Záujem učňov o pravidelný šport v podstate nie je

V Novom Meste nad Váhom sú tri stredné odborné učilištia - elektrotechnické, potravinárske a strojárske. Vybrali sme si strojárov v presvedčení, že práve oni majú blízko k športovaniu. Pocity z informácií o športovom živote sú však viac než rozpačité. „Naše Stredné odborné strojársko-technologické učilište má v súčasnosti 495 študentov, z nich je 23 oslobodených od telesnej výchovy. Dievčatá sa na celkovom počte podieľajú približne jednou štvrtinou. Škola má troch telocvikárov, dvoch mužov a jednu ženu, vlastnú telocvičňu máme i nemáme. Existujeme totiž na dvoch miestach, a tak využívame pre jednu skupinu tried športovú halu,“ podala nám základné informácie zástupkyňa riaditeľa pre všeobecnovzdelávacie predmety Eva Selešiová. Podľa nej majú študenti prirodzený záujme o športovanie, chlapci sú „zamilovaní“ do malého futbalu, postúpili v ňom až do krajského kola. Škola je usporiadateľom Veľkonočných turnajov práve v malom futbale a vo volejbale dievčat. Tie majú ešte vyhovujúce možnosti v gymnastike.

Nič ich neudrží

Učiteľ telesnej výchovy Peter Škoda bol už skeptickejší. Športovanie päťstovky mladých ľudí má priestor prakticky iba na povinných dvoch hodinách do týždňa. Mimoškolská telesná výchova je podľa telocvikára minimálna. „Vyše sedemdesiat percent študentov dochádza z okolia Nového Mesta. O 14.00 hod. sa končí vyučovanie, majú približne hodinu a pol času na to, aby sa dostali na vlaky a autobusy domov. Nič ich neudrží v škole. Na hodinách telesnej výchovy musíme veľmi improvizovať, veď po zlúčení tried mám na telocviku 35 - 40 žiakov, a pritom sa v hale delíme na polovicu s dievčatami. Je to možno niekedy zábavné, ale na poriadne vyučovanie sú to podmienky takmer mizerné. Riaditeľ školy však tvrdí, že sa musíme uskromniť,“ odhaľuje inú stránku P. Škoda. O osobitnej telesnej výchove prakticky nemôže hovoriť, neexistuje. „Pritom mám v triede niekedy až päť chlapcov oslobodených od telesnej výchovy, no aj oni majú nárok na osobitnú starostlivosť,“ tvrdí telocvikár SOU a pripomína, že na novomestskom gymnáziu Rastislava Štefánika také niečo majú. Uskromňovanie sa týka aj takých - medzi študentmi - populárnych akcií, akými je lyžiarsky výcvik. Na dlhodobejšie nie sú financie a vraj ani ochota, o jednodňové niet záujem.

Mestskí verzus dedinskí

Aká je teda fyzická zdatnosť mladých ľudí, študujúcich na strojársko-technologickom SOU v Novom Meste? P. Škoda tvrdí, že hlavne u chlapcov z dedín je na veľmi dobrej úrovni sila a výbušnosť. „Získavajú ju prirodzeným spôsobom, rúbu doma drevo, kopú záhrady, jedným slovom fyzicky pracujú. Horšie je to z obratnosťou a pri loptových hrách i technikou. Hoci napríklad vo futbale, ktorý veľké percento z nich na dedinách aktívne hrá, vystačia s tým, čo im dala príroda a čo získali manuálnou prácou. Horšie je to s mestskými chlapcami, majú možnosť chodiť do klubov boxu, volejbalu alebo aj futbalu, ktoré v Novom Meste majú tradíciu. Túto šancu však využíva iba malé percento,“ konštatuje P. Škoda. Dalo by sa povedať, žiadna veľká sláva. Záujem učňov v Novom Meste sa asi uberá iným smerom. Čo však so skromnosťou vedenia školy? Nazdávame sa, že hoci je čiastočne vynútená okolnosťami, zaváňa aj alibizmom. Do niektorých vecí musí človek (riaditeľ, škola) ísť, hoci by mal investovať viac, než mu prikazuje platená povinnosť. Pretože aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, všetko má svoju návratnosť.

Juraj Jursa