Keď sa neblýska na lepšie časy

Viac nastavených prázdnych dlaní ako peňazí

Zdravotníci nezabudli, no ani nám ostatným nezaškodí si pripomenúť, čo sa všetko podľa avizovaných prognóz malo v tomto rezorte zmeniť. Bola sľúbená reorganizácia zdravotníctva, vyriešenie problémov liekovej politiky, zvýšenie platov v rezorte, orientovanie lekárov na prevenciu, vytvorenie podmienok pre rozvoj zdravotnej starostlivosti formou domácich lekárov... Ako to dopadlo, možno vidieť aj bez drobnohľadu. Z transformácie či reformy sa stala fraška, v najrozličnejších sférach rezortu ju nezbadali, alebo zaregistrovali len chaos. Posledným ministrom zdravotníctva sa však podarilo spolitizovať rezort a rozvadiť medzi sebou stavovské a profesijné organizácie. Výsledkom takéhoto riadenia je, že zatiaľ máme viac nastavených prázdnych dlaní ako financií. O riešení problémov organizačnou formou ani nehovoriac.

Práve v tejto súvislosti minister zdravotníctva R. Kováč uviedol, že finančné prostriedky vo výške 1,315 miliardy korún vláda určila na dofinancovanie a oddlženie štátnych zdravotníckych zariadení a zdravotných poisťovní za november a december 2000, a nie na splatenie dlhu voči Sociálnej poisťovni (SP). V uznesení vlády nie je „žiadna zmienka o nejakých dvoch miliardách pre Sociálnu poisťovňu“. Vysvetľoval, že spôsob oddlženia rezortu zdravotníctva voči SP stanovuje zákon o štátnom rozpočte, pričom tento dlh sa má zaplatiť z prostriedkov z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu (SPP), keďže sa pôvodne predpokladalo, že tieto peniaze budú najrýchlejšie k dispozícii. Proces privatizácie SPP však mešká, čo celý problém ešte viac komplikuje. Národná rada SR rozhodla, že ministerstvo zdravotníctva z nej dostane 3,8 miliardy korún a z týchto prostriedkov splatí dlh voči SP vo výške jeden a pol miliardy korún. Zvyšok má rezort použiť na oddlženie voči dodávateľom energií a voči lekárnikom. Pokým bude SPP sprivatizovaný, rezort si bude musieť peniaze požičať. V tejto súvislosti pripravilo ministerstvo zdravotníctva nový harmonogram splátok... Veriteľom tohto rezortu skutočne netreba závidieť, dlh sa totiž pohybuje medzi 12 - 14 miliardami korún. Už nie raz sa ukázalo, že plány boli priveľmi veľkorysé na naše možnosti. Aj v oblasti „všetko spasiteľnej“ privatizácie.

Nemožno však povedať, že by sa v teréne problémami, ktoré sa sypú na rezort, nezaoberali. Napríklad riaditeľ Fakultnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach MUDr. Vladimír Pramuk tvrdí, že nemocničné zariadenia by mali byť platené podľa toho, koľko vyrobia, a nie podľa toho, koľko určuje cenový výmer. O útratách na výkonoch nemôžu rozhodovať lekári, pretože vo väčšine vyspelých krajín majú určené štandardizované výkony, z ktorých konkrétne vyplýva napríklad hodnota operácie žlčníka i aké vyšetrenia sú k nej potrebné, pričom sa u nás často určujú voluntaristicky a navyše sa nechajú ešte zopakovať.

Skutočnú transformáciu riaditeľ V. Pramuk chápe ako nevyhnutnosť, ku ktorej jednoducho musí dôjsť, pretože bez nej je súčasné zdravotníctvo čiernou dierou, kde by sa minul aj akýkoľvek vyšší rozpočet, než je súčasný. Nik totiž dodnes nestanovil, čo sú centrá a kam majú tiecť peniaze, a tak sa financie dostávajú aj na miesta mimo centier. Dodnes prevláda v zdravotníctve netransparentnosť finančných tokov, a pokiaľ tento stav bude dominovať, financie vždy budú unikať aj neželanými smermi. Naopak, vynaložené prostriedky v slovenskom zdravotníctve a ich účelnosť by mali byť známe všetkým zainteresovaným v tomto reťazci, či sa nachádzajú v Bratislave, Košiciach, Žiline alebo kdekoľvek inde. Je v tom aj otázka vybavovania a využívania rôznych drahých prístrojov na takých miestach, kde je ich potreba objektívne neodôvodnená. Ich koncentrácia, podobne ako sústredenie výkonov v nich zbehlých odborníkov, by sa na druhej strane nemala týkať iba hlavného mesta, ale aj tých ďalších, v ktorých sú nemocnice s adekvátnym personálnym potenciálom. Ak transformáciu robiť, tak na celom Slovensku a nie iba v jeho parciálnych častiach, prípadne nestavať na zelenej lúke. Tomuto rozhodnému kroku však má predchádzať stanovenie rovnakej štartovej čiary, čiže rovnakých kritérií a nie opačne, keď sa kritériá často šijú na osoby...

Toľko predstavy o reforme z terénu. Súčasná situácia však ukazuje, že v rezorte zdravotníctva sa ešte stále neblýska na lepšie časy.

Ľudmila Koníková

Ladislav Kulik