Len ilúzia stability

Komentuje Ján Rehák

Viacerí analytici sa neraz pokúsili rozobrať jav, ktorý môžeme nazvať aj slovenským stresom z kapitalizmu. Ťažko preukázateľné podvody boli umožnené už tým, že náš súčasný systém je nesmierne komplikovaný a dynamický. V Slovenskej republike zaznieva takmer ustavične legitímne volanie po väčšej priehľadnosti, neraz však so zreteľným podtextom: radšej prehnane úzke než prehnane široké mantinely, oveľa viac istoty, stability a bezpečia. Je to dobovo pochopiteľné, menej jasné však je, kde leží hranica medzi priehľadnosťou, stabilitou a medzi neproduktívnym obmedzovaním ekonomickej slobody. Žili sme v systéme, kde podnik, zárobok, banka, stabilné pracovné miesto boli čímsi „nastálo“. Po spoločenských zmenách začiatkom deväťdesiatych rokov sa ukázalo, že v trhovom systéme taká stabilita neexistuje, a dokonca, ak má byť systém životaschopný, nevyhnutne musí na účastníkov trhu pôsobiť princíp primeranej neistoty. Túžba po pohodlnej istote otvára dvere inému extrému - silnému štátnemu paternalizmu. Aby sme dokázali správne nájsť spomínanú hranicu, treba v analýze minulosti starostlivo oddeľovať jasné kriminálne delikty od chytráckych činov v medziach zákona. Ak dochádzalo k legitímnemu tunelovaniu preto, že zákony ho umožňovali, potom tieto prípady slúžia ako ponuka na zdokonaľovanie právnych noriem a sú aj svedectvom o tvorivej podnikateľskej kreativite, ktorá patrí základom systému práve tak ako mravné vedomie. Pod tlakom skutočnosti (nie predvolebného rámusu) sa ekonomické recepty stávajú realistickejšími. Náprava pokrivených ekonomických relácií je nevyhnutná, mala by byť radikálna a okamžitá. Predlžovanie kolapsu iba zhoršuje už aj tak zlú životnú situáciu väčšiny občanov tejto krajiny.