Hospodársky denník
USD48,799 Sk
EUR43,316 Sk
CHF28,512 Sk
CZK1,257 Sk
  Utorok  17.Apríla 2001

Hana Zelinová pero neodkladá...

Pani Hanka, ako ju familiárne nazývajú milovníci jej kníh, je osobnosťou vskutku vzácnou, výnimočnou. Dlhé roky pracovala ako redaktorka, je autorkou divadelných hier, kníh pre deti a mládež a románov. Jej 41 románov vyšlo v celkovom náklade viac ako šesťstotisíc. Nedávno ju vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pri 50. výročí vzniku vydavateľstva „pasovalo“ za najpopulárnejšiu slovenskú spisovateľku. Treba povedať, že je aj najvydávanejšou a najčítanejšou slovenskou autorkou 20. storočia.

Prirástla vám k srdcu niektorá z vašich kníh, ktorá odzrkadľuje skutočne vás a vaše myšlienky?

- Jednoznačne trilógia Alžbetin dvor, najmä preto, že som citovo poplatná môjmu rodnému mestu Vrútkam a jeho minulosti, lebo na Slovensku je málo miest s takým bohatstvom udalostí od jeho založenia, s takým frapantným vývojovým stupňom ich existencie, s takou zmiešaninou rás, kultúr a regionálnych zoskupení, s takým mišmašom, ktorého dominantou bola tolerancia človeka k človeku. Alžbetin dvor som venovala mojim rodákom a vložila do rúk dobrého otca ako poďakovanie za všetko, čo mi dal a chcem veriť, že mi práve on dal tento jedinečný gén zo všetkých jeho génov. A aby pravda bola pravdou, musím ešte povedať, že som zo svojho rodiska vyťažila dej aj pre román Víno kráľov z nedávnych čias, ktoré ako podhubie klíčilo už v osemnástom storočí, a z ktorého sa odvíja tá moja zemianska epopeja Alžbetinho dvora. Nielen tieto dve knihy nesú pečať môjho ja a odzrkadľujú moje myšlienky, lebo som všetko, len nie farizej. Čím som staršia, tým väčšmi cítim príbuznosť ku každému človeku, k jeho činom, nádejam a potrebe nájsť svoj životný cieľ, o ktorý by sa oprel ako o košatú plánku v poli keby ustal, pod ktorú by si sadol, aby v pokoji zjedol svoju skyvu chleba, a za ktorou by sa mu zacnelo, keby odchádzal.

Keď ste mali štrnásť rokov, napísali ste prvý román, ktorý dojal vašich rodičov, no spálili ste ho v „šporhelte“, lebo vám prišlo ľúto, že ste ich rozplakali. Čo vás priviedlo na literárny chodník a kedy sa vlastne z pisálika stáva spisovateľ?

- Dalo by sa povedať, že na spisovateľskú dráhu ma priviedli rozhovory s Elenou Maróthy-Šoltésovou. V jej malej izbičke neďaleko martinského hotela Slovan, v izbičke, v ktorej zaváňalo nevykynožiteľnou vôňou dymu z ujovej neodmysliteľnej „tajličky“, fajočky s dlhým pipasárom. Prvýkrát som sa s ňou stretla ako

štvorročná, keď ma moja drahá mama vzala so sebou v neodkladnej veci, ktorú mala vybaviť práve s Elenou Šoltésovou. No a vtedy sme si asi padli do oka i s „fefermincľovým“ cukríkom, ktorý mi teta Elenka vložila do úst hneď po príchode, ktovie či nie preto, aby som ho v tichosti cmúľala a nevyrušovala. Po rokoch som chodila za ňou už iba ja, kedykoľvek som zašla po čosi a za čímsi do Martina. Preto sa nedivte, že som zašla za ňou aj vtedy, keď som si nebola istá, že novielku, ktorú som chcela poslať do Slovenských pohľadov je dosť dobrá, aby sa dostala pred oči baťka Škultétyho, velikána našej spisby. Bolo to 20. júla roku 1930 a ja som mala narodeniny a krásnych šestnásť rokov. Sedela som v tej jej izbičke na čiernom koženom divániku uja Šoltésa a dívala sa na ňu, ako pozorne číta môj rukopis, žiaľ, už iba pomocou lupy, a počula som, ako mi hovorí: „ Len píš, Hanka moja, veď už čosi vypíšeš, a ty to vieš.“ Preto, ak tieto moje riadky číta podobná šestnásťročná dievočka, na čele s božím krížikom a v duši s kalamárikom menším ako máčny mak, ktorý však usilovnosťou a chcením rastie a zakvitá, nech si sadne kdesi pod kvitnúci ker, nech sa zadíva i okolo seba i do seba a započúva sa i do vtáčieho spevu, ale aj do svojich ešte nevyslovených slov, a nech si potom namočí pero do toho zázračného kalamára vlastnej duše. To vtedy sa z nej stane spisovateľka, obrazne povedané. Ozajstný spisovateľ či spisovateľka sa stáva vtedy, keď už preskáče všetky zátarasy, prežije všetky peripetie ľudského žitia a bytia a keď nadobudne dojem, že bolo vhodné krpce drať za umením.

Kdesi som čítala, že pracujete na novom triptychu, ktorý sa odohráva vždy na konci storočia - Silvester 1799, 1899, 1999. O čom bude tento román? Viem aj to, že ste sa rozhodli prijať pomoc na rešerše z cirkevných archívov...

- Žasnem, ako ste dobre informovaná. Áno, píšem akúsi trojnovelu, ešte bez nadpisu, ale či ju dopíšem, to neviem. My, Slováci, totiž ešte ani dnes nemáme to, čo majú Česi - Pamätník písomností, kde by človek od pera našiel žriedlo, z ktorého by uhasil svoj smäd po historických análoch. Na túto skutočnosť som upozornila aj bývalého federálneho ministra kultúry Miroslava Válka a požiadala ho, aby niečo v tej veci urobil. Neurobil alebo už nemal čas. Ktovie, či aj preto som zostala stáť na štyridsiatej šiestej strane. Pravda je však taká, že moje znalosti nesiahajú hlboko do katolíckej cirkvi a do jej kódexov. Ixkrát som si však povedala, že sa hádam nestane nič, keď sa o pomoc obrátim na niektorého z nášho slovenského vysokého katolíckeho kléru. Darmo je, v historických análoch 17. storočia sa nedá paberkovať ako v popadaných hruškách.

Neviem si predstaviť, že by ste ako spisovateľka nesiahli po knihe iného spisovateľa, že by ste ich nečítali a neboli na ne zvedavá.

- Čítam veľmi veľa kníh. Nedávno som dočítala od Harrisona Mlčanie jahniat a Hanibala, od Sheldona Cudzinec v zrkadle a od Stanwaya Vakcínu. Rozum mi zostáva stáť, že dnešný človek, ak chce nachovať rodinu, nezostáva mu na knihu.

A od našich?

- Prebásnenú Veľpieseň Šalamúnovu od Vilka Turčányho, od Antona Baláža Krajinu zabudnutia a od Pavla Hrúza Bystrica v ...tom. Priznám sa však, že nová slovenská literatúra, či už je to pani Podracká, alebo Spoveď reportérky Černej, mi nič nehovorí. Bojím sa, že vymiera generácia spisovateľov, ktorá bola nielen vydávaná, ale aj čítaná pre svoje kvality.

Zhovárala sa Zdenka M. Doležalová

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.