Kto sa s kým hrá na slepú babu

Slovenské zdravotníctvo sa už roky potáca nad priepasťou

V súvislosti s dlhmi nemocníc sa začali objavovať výroky na tému - O čo by to bolo lepšie, keby zdravotné poisťovne zaplatili... Následne to však treba doplniť konštatovaním, keby zaplatili aj tí, čo dlhujú zdravotným poisťovniam. Podľa informácií, ktoré sme získali z Chemickej zdravotnej poisťovne Apollo, len tejto inštitúcii, ktorá mala k 31. decembru minulého roka 82 660 platiteľov poistného, k tomuto termínu pohľadávky na poistnom vrátane sankcií dosiahli sumu 997,055 mil. Sk. Oproti stavu k 31. decembru 1999 sa pohľadávky zvýšili o 32,656 mil. Sk. Nárast pohľadávok, napriek 93,83 % výberu poistného, súvisí s vývojom slovenskej ekonomiky s dosahom na úroveň platobnej disciplíny a platobnej schopnosti platiteľov poistného. V priebehu roku 2000 podala CHZP Apollo 3818 exekučných návrhov (súdnych aj vlastných). Najväčšími neplatičmi sú predovšetkým rôzne štátne akciové spoločnosti. Tridsať najväčších neplatičov dlhuje na poistnom 166,873 mil. Sk a na poplatkoch z omeškania 90,779 mil. Sk. Vzhľadom na štruktúru poistného kmeňa a 100-percentné prerozdelenie CHZP Apollo nedostáva z prerozdeľovania žiadne finančné prostriedky. Teda ani za poistencov, za ktorých je platiteľom poistného štát. „Ekonomická situácia v zdravotníctve je dlhodobo zlá,“ uviedol pre Hospodársky denník generálny riaditeľ tejto poisťovne MUDr. Vladimír Balogh. Nový

cenový výmer,

ktorý by mal stanoviť minimálne ceny pre nemocnice, zvýšenie ceny bodu pre stomatológiu a niektoré ďalšie zmeny, prinesie len prerozdelenie financií medzi jednotlivými typmi poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Spokojní však nebudú ani tí, ktorí dostanú viac financií, pretože ani tie nebudú stačiť, ani tí, ktorým sa musí ubrať. Nočná mora v podobe dlhu rezortu a ďalšie mesačné zadlžovanie sa ani novým cenovým výmerom neodstráni. Za pozitívne zmeny by som označil privatizáciu v zdravotníctve, pokiaľ by štátne zdravotnícke zariadenia neboli stále uprednostňované pred neštátnymi. Ale aj snahu, hoci zatiaľ veľmi nevýraznú, o reštrukturalizáciu posteľového fondu, snahu o oddlženie rezortu a znižovanie jeho ďalšieho mesačného zadlžovania. To, čo viazne, je hlavne realizácia už naznačených zámerov spolu s rezortom ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, vypracovanie a preferovanie systému vyššej zodpovednosti a motivácie ambulantnej sféry ako

kľúčového nositeľa

zdravotnej starostlivosti. Chýba tiež výraznejšie presadzovanie diagnostických a terapeutických algoritmov, odstraňovanie rozporov medzi garantovanou starostlivosťou a reálnymi finančnými možnosťami nášho systému.

Problémov v rezorte stále pribúda, no niektoré väčšmi ohrozujú úroveň zdravotnej starostlivosti ako ostatné. Za najvážnejší problém považuje generálny riaditeľ V. Balogh dlh systému a jeho ďalšie zadlžovanie. Rezort sa podľa neho už roky „potáca“ nad priepasťou, operatívne sa odstraňujú, presnejšie povedané, sú snahy o odstraňovanie len tých najvypuklejších problémov. Systémové zmeny sú pomalé, často nekoncepčné, a tým neefektívne. Zdravotníctvo napriek všetkým problémom s ekonomikou štátu a nedostatkom financií potrebuje, a aj v budúcnosti ešte bude potrebovať ďalšie zdroje. Politické očakávania musia byť reálne a nesmú byť poplatné súčasnej situácii. Len samotná mobilizácia vnútorných rezerv v systéme rezort nezachráni a ani kvalitu zdravotnej starostlivosti neposunie dopredu. Vnútorná, teda skrytá zadlženosť v rezorte je hrozivá. Už v roku 1994 ju odhadovali

na 70 mld. Sk.

Opotrebované sanitky, prístrojová technika, často nevhodné priestory na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, nástup nových generácií liekov, platové podmienky pracovníkov v zdravotníctve, to všetko bude vyžadovať ďalšie peniaze. Zakrývať si pred týmito skutočnosťami oči, je ako hra na slepú babu. Problémy rezortu je potrebné riešiť naraz tromi smermi – mobilizovať vnútorné rezervy, uskutočňovať systémové zmeny a hľadať ďalšie zdroje. Problémy sa teda javia nie ako neriešiteľné, ale skôr ako neriešené a vlečúce.

Ľudmila Koníková