Šimon Peres: Je to nová vojna

Má dnes Blízky východ aktérov na zastavenie násilia?

Likvidácia mierového procesu (Sýria), neopodstatnené násilie (OSN), porušenie mierových zmlúv a medzinárodného práva (Egypt). Asi také sú konštatatácie na adresu neoprávneného zásahu Izraela nad územím južného Libanonu (ktorý Izrael obsadil v roku 1976 a okupoval jeho 15 km široké pásmo od roku 1985 do mája 2000) a dočasného ostreľovania a okupácie pásma Gazy, ktorá je časťou patchworku budúcej palestínskej štátnosti. Dnes však nie je proti len arabský svet, tromi rezolúciami „neprimerané“ počínanie Tel Avivu odsúdila aj Komisia OSN pre ľudské práva, ktorá žiada zastavenie aj pokračujúceho budovania nových židovských usadlostí na okupovaných územiach. A hoci USA vyzývajú obe strany, teda aj Palestínčanov, k zastaveniu násilia, spomínané rezolúcie ako jediná krajina z 53 členov Komisie OSN odmietli. A pravdou tiež je, že izraelský rozpočet na zastavenie šesť mesiacov trvajúcej palestínskej intifády minul aj vyčlenených 2,0 mld. NIS, z dôvodu čoho musel v utorok požiadať šéf rezortu obrany o dodatočných 1,9 mld. NIS.

Sýrii vraj vyhovuje izraelské napätie v Libanone, aby nemusela zdôvodňovať prítomnosť svojich vojsk v oblasti. Lenže prezident Bašár Asad potrebuje Golanské výšiny (Izrael ich anektoval v roku 1981) späť a za súčasného stavu je to nemysliteľné. Izrael o čas hrať nemusí. Stav mu vyhovuje, veď posilňuje jeho vojenskú prítomnosť v oblasti ako reakciu na pokračovanie palestínskej intifády a mobilizovanie protiizraelských hnutí v Libanone a Sýrii. Tým zakrýva aj výstavbu príbytkov pre prípad neskoršej mierovej konferencie, ktorá by určovala nárok krajín na priestor v regióne. Denník Haaretz sa napríklad pozastavuje nad tým, či Izrael má dnes silného vodcu, ktorý by z danej situácie vyšiel pre krajinu víťazne bez ujmy v očiach medzinárodného spoločenstva: „Situácia robí vodcu alebo vodca situáciu? Napriek izraelskej kríze vzťahov so susedmi v regióne nemá pravého vodcu v pravý čas. Za prvých 44 rokov sa na poste premiéra vystriedalo sedem premiérov, za posledných deväť rokov dokonca päť. Avšak kvantita nezdokonalila kvalitu. Okrem Rabina, ktorý sa pričinil o podpísanie mieru, sa ďalší taký vodca nenašiel. Šaronova požiadavka najprv bezpečnosti a potom mieru nás vracia o desiatku rokov späť.“

Šaron naozaj „novú stranu“ histórie s arabskými susedmi písať nezačal, ako to sľúbil v jednom z biednych predvolebných prejavov. Avšak to, že „ sa začala vojna“ (šéf diplomacie Peres), je dôvodom na pomýšľanie usporiadať novú mierovú konferenciu s výsledkami záväznými pre všetky strany regiónu, ktorá by zvážila celú históriu od roku 1948, od rozdelenia Palestíny a vzniku Izraela až po rok 1988, keď VZ OSN vyzvalo na usporiadanie konferencie o právach Palestínčanov na sebaurčenie. Otázne však je, či Blízky východ má aktérov na to, aby za polstoročím násilia dali bodku. Palestínsky prezident J. Arafat už dosluhuje, v scenári A. Šarona ústupky nie sú. Syn sýrskeho prezidenta Asada a jeho nástupca Bašár, ba ani nový jordánsky kráľ Abduláh zatiaľ charizmu svojich predchodcov nemajú. Lenže, mierové konferencie z Madridu z roku 1991 či z Oslo a Washingtonu z roku 1993 alebo mierová zmluva medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi z roku 1995, obeťou ktorej bol Rabin, sú dnes mŕtve.

(sb)