Kto chce málo dať, nesmie mnoho žiadať

Eleonóra Bujačková

Sociológovia tvrdia, že viac ako iným národom je nám vraj milé, keď štát zásadne pomáha chudobným, nezamestnaným, rodinám s deťmi, dôchodcom. Sme sociálne citliví. Ale platiť kvôli nim vyššie dane? Ani náhodou, to už je iná káva.

Radi sme aj vtedy, ak štát dotáciami zachraňuje pracovné miesta v krachujúcich podnikoch. Tak veľmi sociálne cítime. Ale podporovať kvôli tomu podniky peniazmi, notabene z našich daní? Ani náhodou!

V spore svojich názorov sme možno pre sociológov zábavní. Je však oprávnený názor niektorých, že tak celkom netušíme, že štát má iba naše peniaze a žiadne iné. Možno nevieme, že prerozdeľuje štyridsať halierov z každej koruny. Možno, že za dane považujeme iba to, čo vidíme odobraté na výplatnej páske. A možno všetko vieme, iba celkom obyčajne chceme, aby na potrebných platili tí druhí. Uvažovali sme tak pred siedmimi, piatimi rokmi a rovnako uvažujeme i dnes.

Naša rozpoltenosť má mnoho ďalších podôb. Rozčúlime sa, že nie sú peniaze na drahé lieky zachraňujúce život - a ideme pritom zadarmo do kúpeľov, ktoré nám lekár predpísal z dobrej známosti. Vášnivo diskutujeme o smiešnych sociálnych dávkach vo chvíli, keď vyťahujeme z firmy peniaze, aby na ne daniar neprišiel. Kričíme, aby štát naparil trhovcom registračné pokladnice, pretože klamú na daniach, práve v tom okamihu, keď remeselníkovi platíme z ruky do ruky, bez účtu.

Stará múdrosť vraví: Kto chce málo dať, nesmie mnoho žiadať. V privátnom živote sme s ňou celkom uzrozumení. Ak sa však do nej pripletie štát, všetko sa razom zmení.

Sociálny štát (naučili nás to politici), to je dnes ten, ktorý už nekryje chrbát v núdzi, ale zabezpečuje. Tak to chceme. Nerobí nič proti zneužívaniu zdravotníckej starostlivosti. Aj keď vie, že k lekárovi chodíme spolu s Čechmi najčastejšie na svete. Neprekáža mu, že sa nemocenská podpriemerne platených ľudí rozrastá do rozmerov XXL.

Sociálny štát roku 2001 rovnako ako pred x- rokmi plytvá naše peniaze určené pre chudobných, nemohúcich a biednych - s ktorými tak veľmi súcitime - a je mu to fuk. Veď ho v tom podporujeme.

Nič z toho sa nehodí hovoriť nahlas, inak si koledujeme o „cejch“ sociálneho idiota. V lepšom prípade sú autorovi podobných viet predhodené miliardy, ktoré štát namiesto do chudobných, investoval do bánk. Čo je síce pravda, na vzťahu ľudí k sociálnemu systému a daniam to však málo zmení. Navyše bankovnú charitu aj tak zaplatia až naše deti a ich deti.

Sociológovia mnohé vysvetľujú socialistickými návykmi okorenenými pohľadom na lákavý Západ. Že sa naši susedia majú lepšie, nemožno poprieť. Ale aj západná Európa má dnes problémy. Rovnako u nich ako aj u nás pretrváva presvedčenie, že žiadna hranica sociálnych istôt neexistuje.

Do čoho sa teda vyplatí investovať dane?

Eleonóra Bujačková