Trh práce pripomína šach, len prehra oveľa viac bolí

Komentuje Eleonóra Bujačková

Keď pred niekoľkými mesiacmi takmer všetky zainteresované strany vyslovovali na adresu (ne)zamestnanosti vcelku optimistické prognózy, dnes sa diskusia dostala do polohy nekonečného zúfalstva a bezmocnosti. Nielen preto, že s každým novým percentom prichádza Sociálna poisťovňa o 900 mil. Sk zo svojho rozpočtu, ale predovšetkým preto, že minimálne 14 % práceschopného a prácechtivého obyvateľstva zamestnanie nemá. Niet polemík o tom, že najdôležitejšou podmienkou úspešného boja proti nedostatku práce je prosperujúca ekonomika. V upadajúcom hospodárstve sa ťažko vytvárajú pracovné príležitosti. Súčasná takmer 600-tisícová „armáda nezamestnaných“ je dôkazom, že vláda Slovenskej republiky neuplatňuje pragmatickú hospodársku politiku. Na trhu práce sa prejavujú viaceré negatívne trendy. Narastá počet dlhodobo nezamestnaných, znižujú sa rozdiely v miere nezamestnanosti medzi jednotlivými regiónmi. Nie je to však tým, že by sa zlé regióny približovali dobrým, ale naopak. Vzhľadom na predpokladaný demografický vývoj a predikcie v oblasti hospodárskeho rastu možno v najbližších rokoch očakávať mierny rast nezamestnanosti. Preto každá nedôslednosť odďaľovania riešení je trestuhodná. Úspešné stratégie na skutočný boj proti nezamestnanosti vyžadujú sústredenosť. Žiaľ, v celom transformačnom období má zamestnanosť v Slovenskej republike dlhodobo klesajúcu tendenciu. Likvidácia pracovných miest nebola kompenzovaná vytváraním nových miest v ozdravených častiach hospodárstva. Schopnosť riešiť problém vysokej miery nezamestnanosti nepochybne rozhodne o našom ďalšom politickom vývoji.

Parlament i vláda v minulom týždni diskutovali o plnení programu vlády v oblasti zamestnanosti. Bez záveru. Predseda vlády Slovenskej republiky Mikuláš Dzurinda síce konštatoval, že odhad vývoja nezamestnanosti na začiatku funkčného obdobia vlády bol príliš optimistický, keďže vychádzal zo situácie v rokoch 1997 až 1998, keď sa v hospodárstve najmä vďaka masívnym zahraničným úverom udržiavala značná prezamestnanosť, ale to bolo všetko. Dnes sme v situácii, že konštatovania už nepomôžu, treba konečne vypracovať „akčný plán“ ako zdynamizovať ekonomiku. Isto, vláda nikde na svete nedokáže chrániť svoje trhy práce pred ekonomickými šokmi. Musí však prispieť k pružnosti hospodárstva a zamestnancov. Aj parlamentná diskusia sa niesla skôr v duchu konštatovačnom, už menej zaznelo reálnych návrhov ako riešiť alarmujúci stav. Jedno je isté. Na pragmatických riešeniach sa nedostatočne podieľali a podieľajú aj všetky politické sily, ktoré boli za chod štátu zodpovedné. Koalično-opozičné „hrátky“ o tom, kto čo zapríčinil, že došlo ku krachu mnohých fabrík a nezamestnanosť rástla rýchlejšie ako prognózy predpokladali, nie sú pragmatickým riešením.