Nevychovanosť? Arogancia?

Peter Kasalovský

Vicepremiér P. Csáky nebol odvolaný Národnou radou SR zo svojej funkcie za účasť na oslavách stých narodenín J. Esterházyho. Napriek oficiálnemu odporúčaniu vlády SR nezúčastniť sa na tomto podujatí, P. Csáky v Budapešti bol. Tvrdil, že ako funkcionár SMK. V sobotu vyhlásil aj to, že by sa vždy takto rozhodol. Predovšetkým preto, že J. Esterházy hlasoval v parlamente v roku 1942 proti deportáciám židov, a to bez ohľadu na jeho „chyby“ v predchádzajúcom období. Jednou z nich mali byť jeho aktivity na realizácii Mníchovského diktátu, ktorých výsledkom bol zánik 1. ČSR a tiež maďarská okupácia časti nášho územia. Čiže, J. Esterházy sa stal oficiálne vlastizradcom. Nemôže byť sporu o tom, že P. Csáky sa zúčastnil na oslavách maďarskej osobnosti, ale z nášho pohľadu vlastizradcu, čo nemožno prehodnotiť. To bol verdikt vtedajších generácií, rovnako ako rozdelenie sa česko-slovenskej federácie k 1. 1. 1993. Je totiž absurdné, keď P. Csáky porovnáva Mníchov a jeho dôsledky s rozdelením ČSFR. Dovolil si to v Slovenskom rozhlase. Ospravedlňovať sa tým, že všelikde sú snahy zmeniť historické verdikty podľa vkusu a potrieb súčasníkov, čo je politickým aj ľudským hazardom. Keď by už pre nič iné, tak pre hrubú neúctu voči vtedajším generáciám, nesmiernemu ľudskému, občianskemu a národnému utrpeniu a, samozrejme, konkrétnym a tiež vyčísliteľným obetiam na životoch.

V minulom decéniu sa mnohé rany z obdobia II. svetovej vojny, ale aj z dlhších dejinných úsekov pokryli náplasťami proklamácií o zmierení sa konkrétnych národov. Napríklad nemeckého a francúzskeho, ale aj slovenského a maďarského. Nové generácie sa rozhodli kreovať svoje vzťahy bez záťaže tej minulosti, v ktorej neboli, avšak nezaviazali sa k strate pamäti či dokonca k zmenám historických faktov a rozhodnutí predchádzajúcich generácií. Aj keď sú občas také snahy, neraz na tej najvyššej úrovni parlamentnej a výkonnej štátnej moci, tak arbitrom faulov je v prvom rade súdnosť. Taká, ktorú založila výchova a vzdelanie na všeobecne uznávaných normách vzťahov medzi štátmi a vôbec ľudských práv. Potom je to čas a v neriešiteľnej situácii medzinárodný súdny dvor. Je nesporné, že vicepremiér P. Csáky účasťou na oslavách storočnice J. Esterházyho a prevzatím pamätnej medaily potvrdil nielen absenciu politického citu a súdnosti, ale odmietol rešpektovať názor a oficiálne odporúčanie vlády SR, ktorej je členom. Konal s vedomím, že v záujme stability vládnej koalície je takpovediac nestrestateľný. Parlament ho síce neodvolal z funkcie, no nevyjadril mu ani dôveru, avšak dal povestné krídla ním prezentovanej múdrosti.

Pochybujem, že P. Csáky by mohol pochopiť, že fauloval, a tiež to, že uviedol do strehu svojím konaním aj myslením nemálo svojich spoluobčanov. Absurdným a svojím spôsobom urážajúcim je o. i. jeho vyhlásenie, že bol v Budapešti len ako reprezentant SMK. Akoby netušil a či vari nevedel, že vždy je členom kabinetu a na súkromie má nárok iba s rodinou. Koniec koncov bol tam oslavovať za peniaze daňových poplatníkov SR. Čo však v takej koalícii a s ňou, v ktorej sa jeden člen, t. j. strana menšiny pohybuje na hrane a v rozpore s cítením štátotvorného národa, či už to bolo trebárs nedávno o vodných dielach dunajských, mnohokrát potom, alebo naposledy pred uplynulým víkendom v súvislosti s J. Esterházym...!

Peter Kasalovský