Ďalší príklad neschopnosti

Komentuje Eleonóra Bujačková

O tom, že nedôslednosť sa ešte nikomu nevyplatila, by sme mohli dokumentovať na stovkách príkladov. Čo je však oveľa horšie, takmer vždy spôsobí vážne problémy, ktoré vedú ku kolapsu. Tak napríklad 15. apríla „vybuchla“ ďalšia časovaná nálož, tentokrát v podobe skončenia ochrannej lehoty reštituovaných budov. Zákon číslo 137/1991 Zb. stanovil, že počas desiatich rokov nebude možné vydať oprávnenej osobe objekt, v ktorom sa nachádza zariadenie sociálnych služieb, škola, zdravotnícke či kultúrne zariadenie. Pravda, zákon definoval aj podmienku, aby prevádzkovatelia týchto objektov (teda krajské úrady, no predovšetkým príslušné ministerstvá ) ich počas desiatich ochranných rokov buď od majiteľov odkúpili, alebo našli náhradné priestory. Väčšinou sa tak nestalo. Ako by sa aj mohlo, keď peňazí v tejto republike je zúfalo málo. Márne bolo upozorňovanie, že reštitúcie áno, ale že z čoho sa budú uhrádzať...Následky nekompetentnosti a zakrývania si očí v nádeji, že sa to „nejako“ vyrieši, postihne v týchto dňoch viac ako tristo škôl a školských zariadení na Slovensku. Už dnes je jasné, že ak reštituenti nepristúpia na predĺženie nájomnej zmluvy, je ohrozená ich ďalšia existencia. Namiesto zodpovedných budú potrestané deti a mládež, sociálne odkázaní...V SR je v súčasnosti 326 škôl a školských zariadení v budovách, na ktoré sa vzťahuje reštitučný zákon. Odkúpenie týchto budov, ktoré sú reštituenti ochotní predať, by si vyžiadalo vyše 150 mil. Sk. Odhadované náklady na výstavbu nových objektov predstavujú približne 900 mil. Sk. Aj laikovi je nad slnko jasnejšie, že je to nereálne, veď kasa je prázdna.

Dnes je už márne plakať nad rozliatym mliekom a opätovne argumentovať, že desať rokov bolo primálo. Nemuselo byť, ak by všetky ponovembrové vlády vynakladali menej aktivity na žabomyšie vojny a venovali sa skutočne zásadným problémom života tejto krajiny a existencie jej občanov. Aj keď v posledných dvoch rokoch ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny žiadalo ministerstvo financií o zásadný vstup do tejto problematiky, bolo už neskoro, neboli peniaze ani čas. Nemožno vyčítať reštituentom, že už nechcú ďalej čakať. Prečo by mali niesť zodpovednosť za neschopnosť všetkých doterajších vlád, ktoré problém reštitúcií prinajmenšom hrubo podcenili. Čierny Peter tak opäť ostal v rukách nepravých. To im je však málo platné. Nájde teda vláda dostatok vôle a odhodlania na vyriešenie „patového“ stavu? Väčšina je prinajmenšom skeptická.