Najprv cena, potom kvalita?

Štát chce dane, ale kontrolu zanedbáva

Ján Hlaváč z Chtelnice celý život robil rušňovodiča, ale rodinná tradícia, prenášajúca sa z deda na vnuka v známej chtelnickej pálenici ho stiahla k tomu, že niekoľko desaťročí popri fyzicky a časovo náročnej robote rušňovodiča, pracoval aj pre trenčiansky Slovlik ako vedúci pálenice. V roku 1996 odišiel do dôchodku, no rozhodol sa, že nebude sedieť so založenými rukami. Objekt pálenice odkúpil, raz toľko investoval do rekonštrukcie zanedbanej budovy a získanie potrebnej technológie a dal sa na podnikanie na základe živnosti. Hoci mal dostatok praktických skúseností, na konkrétnu otázku, ako sa súkromnému podnikateľovi-dôchodcovi darí, odpovedá skepticky: „Zle. Ešte sa mi za šesť rokov podnikania nevrátili vložené investície. Podnikám na základe živnosti, ale v celom regióne je zo šesťdesiat páleníc, všetko bez povolenia, ako sa povie, na čierno. Ja platím poctivo dane, odvádzam štátu všetky odvody do fondov, za každý vypálený liter platím päťdesiat korún. Platím daň z príjmu, evidujem všetko podľa predpisov, ale ostatní naokolo sú od týchto povinností oslobodení. Z jedného litra mi ostane 7-8 Sk. Meter dreva stojí 250 korún, oplatí sa to? Samozrejme, že sa tým, ktorí to nerobia oficiálne, darí lepšie. V našom štáte je to tak. Poctivou prácou ďaleko nezájdeš. Okrem toho, fuškári doslova ničia, likvidujú oficiálnych podnikateľov, často neistá je aj kvalita. Sú lacnejší, a tak ich samozrejme ľudia vyhľadávajú prednostne. Ja do svojej ceny musím premietnuť všetky náklady a aj tak zarobím minimum. Pritom všetky veľké a známe pálenice boli zlikvidované, oficiálne pôsobia len v Hlohovci, Čachticiach, Podolí a ja tu v Chtelnici.“

Ján Hlaváč ako bývalý vedúci si však pamätá časy, keď sem za sezónu prišlo aj 2000 zákazníkov. Dnes ich eviduje ledva päťsto, ale celkový počet ľudí, ktorí majú o pálenie záujem, pritom neklesá. Kde sa stratili? Hľadajú teda neoficiálne spôsoby, a to i napriek tomu, že práve táto pálenica je veľmi dobre vybavená kvalitným technologickým zariadením. Stačí prísť do polovice novembra, vypísať potrebné tlačivo, v ktorom najdôležitejšiu časť tvorí druh ovocia, aby potom skúsený Ján Hlaváč vypracoval potrebný časový harmonogram pre jednotlivé druhy. Jeho skepsa je však odôvodnená. „Mám 63 rokov, o robotu mám záujem, pretože ma nielen baví, ale zatiaľ mi aj zdravie slúži a dovolím si tvrdiť, že ju aj robiť viem. V súčasnej situácii však neviem, dokedy vydržím. Pomaly budem stratový. Jediné východisko vidím v dôslednejšej kontrole štátu, aby sa zabránilo podnikaniu na čierno, čím by sme boli my zrovnoprávnení a chránení.“

Zora Petrášová