Už nebude inakší

Je iba málo súčasných autorov, ktorí majú šťastie v dvoch veciach - sú predovšetkým vynikajúci rozprávači, a to, čo hovoria, vedia dať vynikajúco na papier. A tak nečudo, že ich knižky sa na pultoch kníhkupectiev či pouličných knižných stánkov ani nezohrejú, ba dalo by sa povedať, že sa stávajú podpultovou literatúrou.

V plnej miere to platí aj o ďalšom knižnom dieťati Borisa Filana Pálenica 1 (Všetko, čo bolo, nebolo, ale nemohlo byť v rozhlasovej Pálenici) - vyd. IKAR, Bratislava, 2001. Čitateľ, ktorý chytí túto knižku do ruky, nevie - či začať čítať hneď alebo si to odložiť na čas, keď bude unavená duša či myseľ pišťať po regenerácii a telo nebude chcieť prijať aspirín či dáky iný medikament, nevynímajúc regenerátor primeranej značky na tieto chvíle akejsi apatie či nevšímavosti alebo sebatýrania.

Na túto chvíľu je Filan ako stvorený - nenápadne čitateľa uvádza do svojho sveta bohatého na zážitky a ešte bohatšieho na opisovanie predstáv, ktoré akoby boli živé. Ešte sa ani nedostanete k meritu veci - teda k rozprávaniu či popisovaniu toho, čo je o Pálenici, ale v Pálenici nikdy nebolo - a už sa dozvedáte, aké mal autor zážitky pri prvom bozku, prvých hladkaniach či prvom spinkaní - úžasné! A delí sa o ne s vami ako s vlastným, nič nezatajuje, nič nezveličuje, nič nevulgarizuje. Jeho slovník je plný poetických výrazov, podtónom je prekrásny prvý zážitok, ktorý je nezabudnuteľný a neopakovateľný.

Ale to nie je všetko - lebo skutočne, Filan je Filan, a tak popretkával svoju knižku aj rozprávaním o všetkom možnom, všetko však má vnútornú súvislosť - upútať čitateľa neobyčajnou príhodou v neobyčajnom prostredí za neobyčajných okolností a udržať v ňom napätie dozvedieť sa ešte niečo až do posledného riadku knihy. A tou je autorova sentencia na samej poslednej strane: „Keď sa búcha silnejšie a silnejšie na tie isté dvere, nakoniec sa vždy otvoria. Alebo sa pootvoria susedné dvere, a to je ešte krajšie.“

(mb)