Juhoslávia sa zrejme nerozpadne

Pyrrhovo víťazstvo zástancov čiernohorskej nezávislosti

Juhoslávia ako štát zrejme prežije. Rozhodli tak, trochu paradoxne, nedeľňajšie voľby v Čiernej Hore, ktorých cieľom bolo práve vybudovať cestu k nezávislosti menšej z juhoslovanských republík. Prezident Milo Djukanovič po prvý raz za posledných desať rokov zakolísal pri surfovaní na vlnách voličských nálad. V začiatkoch deväťdesiatych rokov víťazil ako Miloševičov spojenec, po roku 1997 ako jeho odporca. Vyhral síce aj teraz, po politických zmenách v Belehrade, no nie dosť presvedčivo. So ziskom 42 percent hlasov, respektíve 35 kresiel v parlamente, nielenže bude odkázaný na podporu extrémnych liberálov pri zostavovaní vlády, ale aj plán o referende a následnom vyhlásení nezávislosti sa v svetle volebných čísel nezdá byť uskutočniteľný.

Djukanovičova koalícia s romanticko-historickým názvom Víťazstvo patrí Čiernej Hore („Víťazstvo, kedy-tedy, bude patriť Čiernej Hore,“ povedala čiernohorská princezná Ksenija, keď sa v exile snažila vyrovnať so zánikom vlastného kráľovstva po prvej svetovej vojne), potrebuje na vyhlásenie referenda o nezávislosti získať dvojtretinovú podporu v parlamente. A túto nezíska ani s podporu spomínaných liberálov. Samozrejme, je tu možnosť prispôsobiť legislatívu potrebám, no pri danej ekonomicko-politickej konštelácii by išlo o mimoriadne rizikový krok. Šance, aby takéto všeľudové hlasovanie bolo úspešné, sú len minimálne. Opozičná koalícia Spolu za Juhosláviu (získala v nedeľu pozoruhodných 40 percent) by v takomto prípade stavila na bojkot referenda. Počet čiernohorských voličov sa pohybuje okolo 450 000, čiže, aby všeľudové hlasovanie bolo platné, je potrebné prilákať k urnám aspoň 225-tisíc občanov. V nedeľňajších voľbách za separatisticky orientované subjekty hlasovalo trochu menej ako 200-tisíc voličov. Pritom stále nie je jasné, či sa všetci voliči Djukanovičovej koalície rozhodnú podporiť nezávislosť. Podľa jedného z výskumov sa až 40 percent z nich prikláňa k konfederálnemu usporiadaniu juhoslovanského štátu.

Okrem toho nálady v Bruseli a vo Washingtone nenahrávajú separatistickým snahám. Naopak. USA pri koncipovaní rozpočtu jasne dali najavo, že Juhosláviu považujú za jeden štát. Zahraničná pomoc bude smerovať iba do Belehradu, ktorú potom federálne orgány budú distribuovať, teda nie ako v minulosti, keď Podgorica dostávala peniaze samostatne. Insistovaním na samostatnosti by Djukanovič mohol stratiť aj podporu EÚ (najmä finančnú), čo by vážne ohrozilo slabú čiernohorskú ekonomiku. Najpravdepodobnejším scenárom je preto dialóg medzi Belehradom a Podgoricou o novom usporiadaní budúceho štátu. Pritom pozície Djukanoviča budú o niečo slabšie, ako by boli, ak by sa takéto rozhovory začali pred voľbami.

Rastislav Boldocký