Hranice znižovania nákladov musia existovať

Keď konkurencieschopnosť popiera práva pracovníkov

Nie je žiadnym tajomstvom, že sa producenti snažia v dravej medzinárodnej konkurencii o kdečo, aby uspeli. Znižovanie mzdových nákladov je jednou z ciest vedúcich k dosiahnutiu úspor. V súčasnosti je tento prístup cieľavedome uplatňovaný najmä v krajinách Európskej únie, kde sa vysoká sociálna zabezpečenosť pracovníkov a vysoké mzdové tarify stali dôvodom nižšej konkurencieschopnosti západoeurópskeho tovaru v zahraničí. Proti takémuto postupu v zásade nikto nič nenamieta. Existujú však krajiny, v ktorých je normálne stláčať pracovné normy až pod hranicu ľudskej dôstojnosti do polôh, keď mzda nestačí pokryť ani náklady pracovnej sily na jednoduchú reprodukciu. Do popredia medzinárodnej diskusie sa preto začínajú dostávať konfrontačné otázky svetového obchodu a legislatívy trhu práce. To všetko sa dotýka aj nášho trhu práce. Zatiaľ neexistuje jednoznačná definícia, ktorá by stanovila rozsah možných a z hľadiska medzinárodného spoločenstva akceptovateľných metód posilňovania vlastnej konkurencieschopnosti. Kde sú hranice medzi rozumným znižovaním celkových mzdových nákladov a nemiestnou manipuláciou s pracovnými predpismi? A ako sa zachovať v prípade, keď je prostredníctvom horších domácich pracovných podmienok na medzinárodnom trhu dosiahnutá výrazne nižšia cena, než majú producenti z konkurenčných štátov, ktorí sa správajú k svojim pracovníkom slušne? Kedy je zníženie mzdy a ďalších nákladov na pracovnú silu oprávnenou stratégiou a kedy nie? Pokiaľ je vyššia konkurencieschopnosť tovaru získaná za cenu popretia práv pracovníkov, nie je to v poriadku. Keby sme však i napriek tomu takýto postup pripustili, je tu otázka, ako vyrovnať cenové výhody exportérom z krajín, ktoré podobné praktiky nepoužívajú. Niektorí analytici tvrdia, že v globalizovanej ekonomike možno neférové pracovné spôsoby tolerovať, ale že sa krajiny, ktoré to robia, nemôžu podieľať rovnakým dielom na výhodách vyplývajúcich z uvoľňovania obchodu, a navrhujú zaviesť systém sankcií.

Tematika obchod kontra pracovná legislatíva vyvoláva stále mnoho polemických hodnotení. U nás zvlášť v súvislosti s našimi integračnými snahami. Iste aj my by sme uvítali, keby sme mohli zaviesť do pravidiel medzinárodného obchodu, aplikovaných Svetovou obchodnou organizáciou, sociálny dodatok, ktorý by definoval postihy voči krajinám nedodržiavajúcim určité pracovné normy. Väčšina však nechce, aby sa Svetová obchodná organizácia v týchto problémoch angažovala, vidia v tom snahu o oslabenie konkurencieschopnosti krajín s nižšími mzdami. Všeobecne odmietajú myšlienku zaťažovania obchodnej politiky úlohami zo sociálnej oblasti, ktoré sú predmetom Medzinárodnej organizácie práce.

Štúdia OECD ešte v roku 1996 stanovila niekoľko základných princípov ochrany pracovníkov, ktoré vyplývajú zo základných ľudských práv. Ďalšie normy, ako je napríklad minimálna mzda alebo sociálna ochrana, nie sú chápané ako základné ľudské práva, pretože vyplývajú z dosiahnutej ekonomickej úrovne krajiny. U týchto nie je žiaduce, aby dochádzalo k ich predčasnej harmonizácii. Napríklad ostrý nárast minimálnej mzdy by mohol poškodiť ekonomickú perspektívu transformujúceho sa slovenského hospodárstva, zamestnanosť, a tým sa negatívne podpísať na pracovných podmienkach. Pracovná legislatíva je nevyhnutnou podmienkou na zachovanie slobodného pohybu ponuky a dopytu na trhu práce.

Dnes si takmer každý kladie otázku, či existuje súvislosť medzi pracovnými normami a obchodom. Akákoľvek analýza tejto kontroverznej otázky musí vychádzať z precíznych informácií o porušovaní základných pracovných noriem. Takýto druh informácií sa však iba ťažko získava. Teória predpokladá, že obchod všeobecne rozširuje prosperitu obchodných partnerov, nehľadiac na to, či dodržiavajú základné pracovné princípy. Empirické skúsenosti vravia, že neexistuje všeobecná korelácia medzi dynamikou rastu reálnych miezd a stupňom dodržiavania slobody združovania. Jedno je isté: nedostatočné pracovné normy môžu poškodiť ekonomickú efektívnosť krajiny a rast jej exportu.

Eleonóra Bujačková