... a já Katarína Kolníková

Je jedinečná okrem iného i tým, že na dráhu profesionálnej herečky vstúpila keď mala päťdesiat. Má dar tých najlepších, ktorí kedy stáli na doskách, ktoré znamenajú svet: Je prirodzená a divák nepochybuje o tom, že každé slovo, čo povie, je podložené jej vlastnou skúsenosťou. Po 345. repríze hry Ženské oddelenie a v čase, keď si najznámejšia herečka Radošinského naivného divadla (RND) priznala dovŕšenie ôsmeho krížika, hvizdom železničiarskej píšťalky vypravili autori Stanislav Štepka a Katarína Kolníková do života autobiografickú knižku spomienok s množstvom fotografií z rodinného i divadelného albumu. Vydalo ju vydavateľstvo Ikar, odkiaľ vyšiel aj podnet k jej napísaniu.

Radošinskému nárečiu, ktoré je charakteristické pre hry Stana Štepku, v ktorých sa „teta Kolníkovᓠzaskvela a preslávila, rozumejú ľudia na celom Slovensku, ba aj v Česku. „To preto,“ hovorí ona, „lebo nás asi počúvajú srdcom.“ V knihe si spomína, ako ju ešte v školských rokoch učila správnej slovenskej výslovnosti mladá učiteľka Mária Jančová-Hečková. A komentár pani Kataríny? „To je teda zaujímavé. Za čo ma kedysik v škole bili, za to ma neská placá!“

Nie je nijakým tajomstvom, že protagonista a zakladateľ RND Stano Štepka sa s pani Kolníkovou zoznámil ešte ako dieťa, keď bola školníčkou a pestúnkou v materskej škole v Radošine. Nepovie jej ináč ako Dušanova mama, pretože s jedným z jej troch synov, Dušanom, boli kamaráti. Neskôr hrávali spolu v ochotníckom divadle a až keď Štepka v roku 1971 napísal hru Človečina, zavolal ju (bolo to vraj čosi ako pokyn zhora), aby sa pripojila k divadlu, ktoré sa krátko predtým uviedlo v Bratislave hrou Jááánošííík.

Knižka je komponovaná ako dialóg medzi Štepkom a pani Katarínou, je to ako keď kamaráti či dobrí známi, ktorí spolu veľa zažili, začnú spomínať: „A pamätáš sa ešte, ako vtedy…?“ Miestami „teta Kolníkovᔠodpovedá textom z ktorejsi hry – natoľko sú postavy, ktoré hrala, autentické. Bola totiž nielen herečkou, ale aj trvalou inšpiráciou. Svojím osudom, spôsobom myslenia a postojom k životu. „V každej tej hre je kúsok môho života,“ povedala v ten večer. „Nech to bola v Kúpeľnej sezóne tá slúžka Berta - ale to ja som u tých Židov slúžila. Kerý kostým som si oblékla, už som bola v tej postave a asi šecky mi dali radost. No najvác asi tá Človečina, čo sa mi ten nadpis spočátku nelúbil. To nebolo len v tom, že sa nám kedysik taško žilo. Elektrina nebola a kerá bola, aj tá trásla,“ nadviaže plynulo na svoje slová monológom z tejto hry.

Knižka sa nevyhýba tragédiám, ktoré ju postihli – ako sa ťažko prebíjala životom sama so štyrmi deťmi po tom, čo ju muž opustil, ba ani tomu, ako jej žeriav v Ostrave zabil najmladšieho Paľka. A práve vtedy sa prejavila ako profesionálka. Aj keď jej ponúkli možnosť odrieknuť predstavenia, nesúhlasila s tým. „Jako k tomu prídu ludý, čo si kúpili lístky? Ony predsa nemosá vedet, že mna bolí duša,“ povedala a hrala: „Neny kumšt hrat veselo, kde je šecko v porádku. Ale tedy je kumšt hrat veselo, kde ta bolí duša…“

Pýtame sa jej, či odpustila osudu za tie príkoria, čo sa na nej dopustil. A ona: „Za seba áno, za seba sem odpustyla, ale za ty moje štyri deci, co zostaly bez otca, za ty nemóžem odpustyt.“ Zdôverí sa nám, že v tom čase nebolo noci, aby neplakala a nemodlila sa. „Podržalo“ ju herectvo. Najprv v radošinskom ochotníckom divadle, kde si zahrala aj úlohu starej dámy v slávnej Pasci na myši, neskôr ako členka RND. A jej najväčšia radosť: „Že som tu bola s nyma. Že som videla moje vnúčence a pravnúčence.“

Vyzerá ako babička z rozprávky. A v živote i na „doskách, ktoré znamenajú svet“, je neuveriteľne skutočná.

Zuzana Krútka