Väčšinu zaujíma iba to, kto a koľko im dá

Diskusia o Národnom programe rozvoja športu už bola, ale čo bude ďalej?

Celoštátna konferencia o fungovaní športu u nás, ktorá sa v utorok uskutočnila v bratislavskom Dome športu, mala neľahký cieľ: hľadať či dokonca nájsť cestu, ktorou by sa mala telesná výchova a šport uberať v nasledujúcom desaťročí. Za účasti takmer 150 delegátov bola vlastne pokračovaním diskusie o smerovaní slovenského športu, začatej na Celoslovenskom športovom fóre v závere minulého roka. Úvodnou témou bol (mal byť?) koncepčný materiál Národný program rozvoja športu v Slovenskej republike, ktorý má v máji minister školstva Milan Ftáčnik predložiť na rokovanie vlády SR.

Rozhodujúce subjekty

V hlavnom referáte minister školstva ponúkol viacero námetov na dopracovanie obsiahleho programu rozvoja športu v našich podmienkach. Súčasne s tým však poukázal na mnohé úskalia. „Program bude národným len vtedy, ak sa zaň postavia všetky rozhodujúce subjekty pôsobiace v oblasti športu – štátny sektor, spolková sféra a územná samospráva,“ konštatoval najvyšší štátny úradník už v úvodných slovách. Aké bude zložité kvalitatívne ďalej posunúť športové hnutie v slovenských podmienkach, sa však dá vytušiť z jeho ďalšej konštatácie. „Všetci vieme, že telovýchovné a športové organizácie predstavujú u nás najmasovejšie hnutie. Nikto z nás tiež nepochybuje o tom, že šport má vysoko pozitívny vplyv na zdravie človeka, jeho plnohodnotný život. Pre štát má rozhodne pozitívny priamy aj nepriamy efekt. Napriek tomu nemá náš šport priznané také spoločenské postavenie, aké mu právom prináleží.“ Do tretice zaujal atak do radov samotnej skladby hnutia: „Najväčším problémom rozvoja slovenského športu je naša spoločná neschopnosť prelomiť bariéru na vytvorenie funkčnej, prehľadnej a efektívnej štruktúry spolkového usporiadania, najmä centrálnych a rozhodujúcich občianskych združení Slovenského združenia telesnej kultúry (SZTK) a Združenia technických a športových činností (ZTŠČ), ktoré pokrývajú takmer 90 percent športových odvetví.“

Predseda oponentom

Zdalo by sa, že naznačené problémy jasnou rečou oslovia prítomných delegátov. Nestalo sa a diskusia sa zvrtla prakticky na jedinú tému – ako a odkiaľ získať viac financií. A kto by mal rozdeľovať tie štátne, ak sa definitívne naplní snaha Ministerstva financií SR zrušiť Štátny fond telesnej kultúry. Pripomeňme iba, že v tomto kroku nevládne medzi MŠ a MF zhoda názorov, školstvo je proti, lenže o osude ŠFTK je už zrejme rozhodnuté. Minister Ftáčnik a jeho úradníci aj preto hľadajú reprezentatívneho partnera, s ktorým by mohli v otázkach financovania športu komunikovať. Predseda SZTK J. Holko však nesúhlasil. Akási nová strešná organizácia nie je podľa neho reálna. „Bol by to umelo vytvorený medzičlánok medzi štátom a spolkovou telovýchovou,“ tvrdil J. Holko a vraj ak také niečo má vzniknúť, musí to byť slobodná vôľa združených subjektov. Ibaže, ako odhalil ďalší rečník Ján Grexa, predseda Slovenskej olympijskej akadémie, v našej republike sa hlási k telovýchovnému hnutiu od atletiky, futbalu až po Slovenského orla celkom 185 subjektov. „Už viac ako celé desaťročie sa bezúspešne transformujeme,“ ironicky poznamenal J. Grexa. Inými slovami, toto neuveriteľné množstvo občianskych združení nemá, a pravdepodobne ani nikdy nebude mať, strešnú organizáciu z vlastnej vôle.

Čo s lotériami?

Akým kanálom pôjdu financie na šport zo štátnej pokladnice ostalo asi záhadou všetkým, ktorí sa na konferencii zúčastnili a, žiaľ, aj tým, čo ju pripravovali. Jednotný nie je ani pohľad na možnosť vrátenia číselných hier do správy telovýchovy. Je otázne, koľko by telovýchova vyprodukovala z hier Športka, Mates, Šanca a 5 zo 40 pri ich správe, keď štátna spoločnosť Tipos, a. s., zo spomínaných hier produkuje ročne okolo 280 miliónov. Pritom šport má v súčasnosti zaručený päťdesiatpercentný podiel z výnosov zo všetkých číselných hier a lotérií, čo predstavuje slušný balík - niečo vyše 500 mil. Sk. Schopnosť samostatne vyprodukovať z hier overených 280 miliónov a ďalších minimálne 220 asi viacerým predstaviteľom telovýchovných organizácií berie vietor z plachiet a neistota v rozhodovaní aj v tejto otázke silne poznačila nielen priebeh konferencie.

Možno sa ministerstvu školstva podarí ako-tak teoreticky dopracovať koncepciu Národného programu rozvoja športu na Slovensku. Možno sa ním bude vláda aj vážne zaoberať. No v súčasnej podobe či existujúcich legislatívnych, sociálnych a ekonomických problémoch, a nielen v telovýchovnom hnutí, má veľkú šancu byť iba onou čiarkou za splnením si naprogramovaných povinností. Šport si bude musieť hľadať svoje miesto na slnku asi razantnejšími krokmi. Hoci niektoré východiská a závery „Národného programu...“ mu v tomto snažení môžu byť užitočnou pomôckou. A zaleží iba na nás, či ozaj v danom smere niečo urobíme, alebo budeme iba diskutovať.

Juraj Jursa