Kam sa len podeli tie naše milióny?

Eleonóra Bujačková

Pýta sa občan v súvislosti s privatizáciou a zručný analytik odpovedá, že väčšinou išlo o poctivo prerobené peniaze, aj keď sem-tam mohlo niečo „uletieť“. Neporiadok sa uprace, nabudúce si už dáme väčší pozor. Takéto vysvetlenie možno pochopiť, ale ťažko sa s ním dá uspokojiť. Ide iba o to, že zaplatíme jeden nepodarený ekonomický experiment? Z hľadiska spoločnosti ide zrejme o viac.

Slovenský občan ako nedobrovoľný kupujúci by si tu mal pripomenúť, že v modernej dobe sa už nekupujú statky materiálne, ale symbolické. Ak už dávno ukázal analytik necnosti konzumnej éry, „tajní presvedčovači“ v službách veľkých výrobcov vlastne predávajú symboly úspechu, spoločenského postavenia a moci.

Nekupujeme jedlo, ale vitalitu, nezadovažujeme si odevy, ale osobnosť. Autá nám poskytujú slobodu (napríklad preháňať sa v nich po golfovom ihrisku) či silu emócií (ak máme tú správnu značku, kráska príde sama). Reklama nás uvádza do sveta ilúzií, a vďaka nej nakupujeme veci, ktoré nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme.

Niečo podobné sa možno stalo aj v prípade našich stratových bánk. Boli sme omámení reklamou na zázračnú cestu slovenskej transformácie, svet západnej prosperity sa zdal byť na dosah. Iba spotrebiteľský výber tu chýbal. A tak rôzne súkromné finančné spoločnosti tu napokon obhospodarovali budúce verejné prostriedky. Kým inak je ich každá koruna pod prísnou kontrolou, nám nie je dožičené sa pýtať, kam konkrétne miliardy zmizli. Zostáva tak iba dumať o hodnotách, ktoré sme za ne dostali, prípadne aj o tých státisícoch, ktorých sme sa museli za túto nedobrovoľnú spotrebiteľskú voľbu vzdať.

Áno, nakúpili sme na začiatku transformácie sociálny zmier. Nebolo však lepšie finančne podporiť vtedajší elán začínajúcich podnikateľov, než staré nepružné manažmenty riadiace niekdajšie kolosy? Nebolo lepšie investovať do vzdelania a výskumu, ktoré predovšetkým ženú ekonomický rast? Rozhadzovačná politika, temné prepletance s politickou mocou poriadne otriasli vierou občanov v trhovú ekonomiku. Žiaľ, múr medzi ekonomikou a politikou, táto elementárna podmienka fungovania demokracie, je stále poriadne deravá.

Ak sa teda spytujeme na symbolické statky, ktorých nedobrovoľný nákup budeme roky splácať, potom je to deformované motivačné prostredie pre prácu a podnikanie. Pretože nebolo horšieho posolstva pre obrodzujúcu sa ekonomiku než to, že bohatstvo pochádza z prerozdeľovania existujúceho, nie z tvorby nového. Jedno prerozdelenie totiž zákonite plodí druhé a dlhy sa valia do budúcnosti. Rovnako neblahé je však aj posolstvo, že úspech človeka nezávisí od jeho výkonu, ale od jeho klientelistických väzieb. Obe spolu úzko súvisia, pretože v krajinách, kde sa veľa prerozdeľuje, sú známosti tým najcennejším kapitálom. Stručne povedané, v novom tisícročí si budeme platiť za postkomunizmus rokov deväťdesiatych. Tovar je to mizerný a k tomu nehorázne predražený. Pretože o čo viac zaň zaplatíme, o to menej na splátky zarobíme. Väčšie straty totiž plynú zvyčajne nie z toho, čo zmizne, rozkradne sa a zničí, ale z toho, čo sa v dôsledku nepriaznivých okolností a chýbajúcich podnetov vôbec nevytvorí. Tak to bolo, a tak je to vždy, keď veľký a silný dusí malého a schopného. Tu nejde už iba o sumy peňazí a finančné vyrovnanie. Ide o dlhodobo vytvárané hodnoty, ktorými sa riadi osud tejto krajiny.

Eleonóra Bujačková