Horných tisíc siaha po moci politickej?

Slovenský kapitalista po prvom kole

Aký je typicky slovenský kapitalista? Nevieme. Tvár slovenského kapitalistu je skôr rozmazaná, kto ju nevidel, vytvára si ilúzie, kto ju videl zblízka, neverí svojim očiam. Koľko rokov je potrebných na to, aby pri vytváraní trhovej ekonomiky došlo aj k tzv. prvotnej akumulácii domáceho (národného ) kapitálu? Západný svet na to potreboval približne sto rokov. V postkomunistickom svete sme zatiaľ tomuto procesu dožičili rokov jedenásť. Vďaka kupónovej privatizácii sa slovenská (československá) ekonomická elita vytvárala trochu inak než maďarská či poľská, kde vláda tento masový spôsob odštátnenia majetku nepoužila. Kupónová privatizácia priniesla pre slovenských podnikavcov možnosť založiť investičné fondy a následne sa stať podielnikom hoci aj v desiatkach spoločností. Potom sa začali tzv. dostihy o majority (skupovanie akcií), ceny akcií sa nezmyselne vyšplhali na niekoľkonásobok. Kto prehral, stratil - väčšinou vypožičané - peniaze. Ceny akcií po získaní majority klesli niekoľkonásobne, porazeným zostal iba nepredajný balík prakticky bezcenných papierov, stali sa mŕtvymi mužmi na kapitálovom trhu. Následne potom i banky, ktoré transakcie úverovali, utrpeli straty.

Slovenskí kapitalisti sa stále nachádzajú v období, ktoré nastupuje po ryžovaní zlata. Ich úspechy sa väčšinou „neopreli“ o filozofiu technologických inovácií (pozri Henry Ford), ale o informačné výhody (súkromný telefón na pár kľúčových ministrov a bankárov, kontakty z minulosti, korupcia), odvahu, slobodu a vytváranie obchodných sietí. Tomu zodpovedal aj rast ekonomiky. Dnes možno väčšina z nich premýšľa ako rakúsky magnát Michael Leier, keď povedal, že

ak je kapitalista,

tak peniaze vloží do banky a nebude investovať. Podobne rozmýšľa aj americký miliardár Ross Perot, keď hovorí, že robí čokoľvek, čo prinesie peniaze. Až na niekoľko málo výnimiek takmer nikto zo slovenských súkromných podnikateľov nie je ochotný uviesť hodnotu svojho osobného majetku. Pravda však môže byť v porovnaní so spoločenským postavením toho či onoho veľkokapitalistu paradoxná: nad vodou ho držia úvery, a tie zatiaľ reštrukturalizuje alebo poskytne priateľ z banky.

Keďže postkomunistický blok, najmä Slovensko a Česko, patria medzi kapitálovo chudobné regióny, problémy nedostatku kapitálu sa zvyčajne končia takto: úverujúca banka získa nad súkromným podnikom kontrolu alebo firmu kúpi (od banky, kde je zastavená väčšina majetku) nadnárodná spoločnosť. Slovenská ekonomická moc, ak nehovoríme o podnikoch so štátnou kontrolou ani o predstaviteľoch multinacionálnych koncernov u nás, sa však nespáva tak sofistikovane ako ich kolegovia v USA či v krajinách Európskej únie. Vyhovára sa nielen na krátky čas existencie kapitalizmu u nás, ale aj na to, že majetky, až na výnimky, nevznikli z aristokratických či veľkoburžoáznych koreňov. Predstavitelia slovenskej

majetnej vrstvy

sa neriadia ani pravidlami „protestantskej etiky“ Maxa Webera, teda málo šetria a málo investujú. Ak bude ktosi kedysi po rokoch spisovať slovenské príbehy o koncentrácii kapitálu, bude mať naporúdzi dostatok „materiálu“. Od vytunelovaných firiem, fondov až po krachujúce banky a podniky. Takže, zločin je to, čo zákon trestá, teda dnes nie je miesto pre morálne bariéry, pre výčitky svedomia alebo sociálne zafarbené či motivované obchody. Rôzne prieskumy verejnej mienky svedčia o tom, že kto v minulých rokoch získal veľký majetok, nepotreboval na to zákony, ale práve naopak, medzery v zákone. Žiaľ, súčasný politický chaos núti kapitánov priemyslu, ktorí sa snažia o čo najväčšiu nezávislosť, so zaťatými zubami rešpektovať aj neraz hektické a predovšetkým nekoncepčné rozhodnutia vládnych úradníkov, predstaviteľov bánk, NBS... Navyše, ani niekdajšie ministerské dané slovo

po čase neplatí,

a preto vyzerajú niektorí ministri či veľmi vplyvní štátni úradníci prinajmenej smiešne, keď sa navonok snažia stavať do úlohy akéhosi všemocného kmotra slovenského hospodárstva.

Slovenský kapitalista má prvé kolo za sebou. Otázkou je, či dokáže svoje majetky a podniky udržať aj v budúcich rokoch. Slovensko čaká vstup do Európskej únie a je pravdepodobné, že sila tamojších koncernov veľmi rýchlo zmení majetkovú a príjmovú mapu našej krajiny. Môže sa stať, že za desať-pätnásť rokov naše domáce (prosperujúce) podniky „získajú“ majoritného vlastníka z Francúzska či Nemecka. A terajší šéfovia týchto firiem síce môžu i naďalej zostať elegantne arogantnými riaditeľmi, nebudú však ničím iným než

súčasťou firmy,

ktorá môže kedykoľvek poslať z Paríža či Londýna ešte vyššieho predstaviteľa s úlohou preskúšať tunajšie vedenie. Majetní ľudia, vlastníci podnikov, veľkých akciových podielov významných firiem, ktorí majú ambície spoluvytvárať politiku, tvrdia, že existuje mnoho ďalších a oveľa bohatších ľudí, ktorí zatiaľ do arény verejného života nevstúpili. Pravdou je, že doteraz nikto nezrátal, aké percento majetku v Slovenskej republike je v rukách slovenských fyzických osôb a koľko asi členov má vrstva horných tisíc.

Eleonóra Bujačková