Najprv dať, potom brať

Komentuje Rudolfa Vallová

Zdá sa až neuveriteľné, akým spôsobom ustavične obchádzame problematiku zahraničných informačných turistických kancelárií. Slovenské zastupiteľské úrady sú zavalené otázkami o možnostiach cestovania na Slovensko, kým zatiaľ u nás doma nedostatok finančných prostriedkov nám zväzuje ruky. Ide o štátnu propagáciu, o štátnu reprezentáciu Slovenska, ktorú naši susedia už dávno dokázali zabezpečiť. Preťať gordický uzol môže len vláda, pokiaľ by jej bol predložený konkrétny návrh zabezpečenia obchodného zastúpenia aj pre oblasť cestovného ruchu. Ale čo ak vláda sklame a nebude schopná v krátkom čase vytvoriť v súčasnosti tak potrebný a túžobne očakávaný organizačný systém obchodných zastúpení cestovného ruchu v zahraničí? Veď to by znamenalo ročne nájsť minimálne jeden milión korún na jedno zastúpenie v 10 rozhodujúcich štátoch Európy a minimálne dva v zámorí. Ročne je to 12 mil. Sk navyše do rozpočtu Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR), ktorá má propagáciu a marketing zahraničného cestovného ruchu v kompetencii. Popri tom všetkom je 12 mil. Sk suma postačujúca iba ak na mzdy a cestovné „obchodných (po)radcov“ slúžiacim záujmom cestovného ruchu na Slovensku v 12 štátoch sveta. Napriek tomu pre SACR, ktorá musela v minulom roku dokázať hospodáriť s 35,6 mil. Sk, je to nepredstaviteľne veľká finančná suma. Ak by vláda nedokázala zabezpečiť potrebné finančné zdroje, mali by ich nájsť podnikatelia a samospráva. Núka sa otázka - komu a na čo platíme dane. Získať turistu do regiónu nie je totiž len vecou podnikateľov. Tobôž nielen cestovných kancelárií, veď turista znamená zvláštny príjem do pokladnice samosprávy, hotelov, reštaurácií, potravinárov, obchodníkov, kultúrnych či športových ustanovizní.