Čas spomienky neprekryje

Som presvedčený o tom, že sa na Slovensku ešte nájde niekoľko takých, čo sa na posledných Habsburgovcov pamätajú, aj keď iba z ústneho podania svojich otcov či starých otcov. No spomienky a najmä úcta celých rodín, ktoré tomuto panovníckemu rodu na Slovensku slúžili - lebo tých obyčajných bolo vždy viac ako pánov - spomína viac v dobrom na Františka Jozefa I. ako na vplyv jeho rozhodnutí na celú monarchiu.

Vybral som možno nevhodnú myšlienku na úvod krátkej úvahy nad knihou Romana Holeca Poslední Habsburgovci a Slovensko (vyd. IKAR), v ktorej tento univerzitný profesor, znalec slovenských a stredoeurópskych dejín 19. a 20. storočia, uvádza čitateľa veľmi pútavým a na reálie bohatým rozprávaním na cesty, ktorými Slovenskom kráčala celá dynastia tohto mimoriadne významného európskeho panovníckeho rodu.

Lebo Slovensko nebolo na okraji ríše, „nad ktorou nezapadalo slnko“, naopak, jeho poloha neďaleko sídelných miest hlavy tejto dynastie dávala veľa príležitostí na priamy vplyv v priebehu celého jej vládnutia a mnohé miesta v našej krajine poznačila nezabudnuteľným koloritom. Veď u nás našli svoje obľúbené miesta najmä Coburgovci, k nám sa utiekalo predovšetkým bulharské knieža, neskorší cár Ferdinand Coburg...

Autor veľmi dôsledne sleduje niekoľko príslušníkov tohto rodu, ktorých život bol najrozmanitejším spôsobom spojený s územím dnešného Slovenska. Pritom to vôbec neboli iba Matej Korvín, Mária Terézia či Jozef II., čo ovplyvnili históriu nášho národa, a ktorých sme roky vlastne z nej vedome vytláčali. Práve im sa snaží autor nájsť objektívne miesto, ktoré im dejiny nemôžu uprieť.

(rhk)