Prečo politici odstupujú?

Stále sa zvyšuje nárok na morálnu bezúhonnosť politikov

Kedy a prečo by mal politik rezignovať na funkciu? Na túto otázku sa jednoznačne odpovedať nedá. „Ak by sa Nixon načas ospravedlnil, nemusel by odstupovať a na aféru Watergate by si dnes niekto sotva spomínal,“ tvrdí časť analytikov. O politickom prežití jednotlivca po odhalení škandálu či pri dlhodobejšom nespĺňaní sľubov a povinností rozhoduje viac faktorov – mocenská konštelácia v danej krajine, nálada verejnosti, konkrétne dôkazy, osobnostné vlastnosti politika...

V posledných rokoch badať v európskom meradle tendenciu zvyšovania nárokov na morálnu bezúhonnosť politikov. Svojráznym medzníkom v tomto smere bola kolektívna demisia Európskej komisie na čele s Jaquesom Santerom po tom, čo správa osobitného výboru poukázala na vážnu zodpovednosť komisie za prípady zlého hospodárenia, sprenevery a za ďalšie podvody. Odvtedy sme boli svedkami viacerých rezignácií, ktoré si zaslúžia povšimnutie. Bývalý britský minister pre Severné Írsko Peter Mandelson začiatkom tohto roka podal demisiu po tom, čo čelil obvineniam, že nelegálne vybavil britský pas indickému miliardárovi. Tento, údajne na odplatu, dal štedrý sponzorský dar pre Dóm milénia, ktorému šéfoval práve Mandelson. Londýnska tlač však v marci informovala o výsledku vyšetrovania nezávislej komisie, podľa ktorého bol Mandelson namočený do aféry nevinne.

Ešte väčšie prekvapenie vzbudilo odstúpenie bývalého francúzskeho ministra financií Dominique Straussa-Kahna v čase, keď podľa odborníkov, ako aj laickej verejnosti francúzskej ekonomike udával ten správny tón. „Je mojou morálnou povinnosťou odstúpiť po tom, ako sa proti mne začalo vyšetrovanie vo veci obvinenia z podvodu a korupcie,“ uviedol Strauss-Kahn. Pokiaľ hovoríme o Francúzsku a rezignáciách, nedá sa nespomenúť prípad Jeana-Pierre Chevenement, ktorý až trikrát podal demisiu, lebo sa vnútorne nestotožňoval so smerovaním krajiny. Prvýkrát odmietol Mitterandovu ekonomickú politiku, potom účasť Francúzska vo vojne v Perzskom zálive a naposledy sa mu nepozdávalo pridelenie osobitných výsad ostrovu Korzika.

Treba povedať, že v EÚ je stále dosť politikov, ktorí sa úplne neriadia spomínanými zásadami a zostávajú vo funkcii aj napriek obvineniam z korupcie a zo zneužitia postavenia. Naopak, v strednej Európe, kde politikov verejnosť vo všeobecnosti nepovažuje za ľudí s vysokým morálnym ratingom, nachádzame príklady pozoruhodného odchodu z funkcie.

Bývalý slovinský minister zahraničných vecí Boris Frlec odstúpil nedlho po tom, čo došlo k zverejneniu neautorizovaného zvukového záznamu, na ktorom povedal, že ľudské práva sú vnútornou záležitosťou Číny, čo vyvolalo pohoršenie verejnosti. Miroslaw Handke odstúpil z funkcie poľského ministra školstva po tom, ako pri zostavovaní rozpočtu jeho rezortu došlo k nesprávnemu vypočítaniu zvýšenia platov učiteľov. Bývalý maďarský minister pôdohospodárstva podal demisiu, keď sa jeho syn ocitol v podozrení z korupcie. Na známu aféru s prenájmom Českého domu v Moskve zasa doplatil vtedajší generálny sekretár českého ministerstva zahraničných vecí Karel Srba.

Takže, ak niektorí z našich politikov majú vnútorné pochybnosti o svojom výkone vo funkcii – morálne gestá sú v trende.

Rastislav Boldocký