Nesprávne pochopená tolerancia...

O sexuálnom obťažovaní na pracovisku sa nahlas nehovorí, mlčí i zákon

Téma sexuálneho obťažovania na pracovisku je v našich zemepisných šírkach ešte vždy tabu. Isto, občas sa objaví informácia v médiách, ktorá poukazuje na podobné dianie v zahraničí, väčšinou v USA.

„Sexual harassment“

však dobre prosperuje aj na Slovensku, tým skôr, že je utajovaný. Prebieha nepozorovane, skryto, na niektorých pracoviskách dokonca otvorene – skutočnosť, že sekretárka alebo iná podriadená „spáva“ so svojím šéfom, takmer nikoho nepoburuje.

„Je to jednoducho tak, načo si páliť prsty,“ zhoduje sa väčšina v tomto názore. Ak odhliadneme od

možnosti, že sa to deje dobrovoľne (výhody s tým spojené netreba azda osobitne zdôrazňovať), v mnohých prípadoch ženy

nemajú na výber.

„Padla som riaditeľovi firmy do oka a od okamihu, keď som nastúpila do zamestnania ako marketingová manažérka, bol mi doslova v pätách,“ hovorí 28-ročná tmavovláska Anna, rozvedená matka päťročného syna.

„Tešila som sa, že sa mi podarilo uspieť vo výberovom konaní a získať zaujímavú prácu,“ pokračuje žena s vysokoškolským vzdelaním, ktorá sa „chúťkam“ svojho nadriadeného nedokázala ubrániť. „Verdikt bol jasný – buď s ním strávim romantický víkend, alebo sa môžem s vysneným zamestnaním rozlúčiť – zámienka sa predsa vždy nájde... Predpokladám, že som nebola

prvá ani posledná.

Klebety sa na pracovisku šíria rýchlo a ja som z rôznych narážok vyrozumela, že môj šéf, mimochodom vzorný otec rodiny, je veľký casanova. A to vôbec nespomínam jeho dvojzmyselné poznámky na adresu ženského osadenstva firmy a občasné – akože priateľské potľapkávanie na chodbe...“

Anna nechcela prísť o zamestnanie a so svojím šéfom zopár víkendov strávila. Vie, že ak by sa kdekoľvek sťažovala, pozerali by sa na ňu udivene. Veď má, čo chcela. Ťažko v tomto prípade niekoho súdiť... Správanie jej nadriadeného zďaleka nie je na Slovensku výnimkou. Ba čo viac – v našej ankete na tému Sexuálne obťažovanie na pracovisku všetci muži takmer jednoznačne odpovedali: „Veď ženám sa páči, ak ich obdivujeme a máme o ne záujem, čo by sa sťažovali! Žalujú sa len zneuznané feministky a tie, o ktoré nikto nestojí!“ Podľa mužov žijúcich na Slovensku je takéto

správanie normálne,

pochopiteľné a ženy by vlastne mali byť rady...

Naše právne vedomie je v mnohých prípadoch veľmi nízke, ale ani legislatíva nie je v tomto smere postačujúca. Nie všetky ženy sa však nechali „vmanévrovať“ do pomeru s nadriadeným a mnohé si kvôli tomu museli hľadať nové zamestnanie. Dokážu to však konkrétne podložiť? Ťažko. Ani nedávno schválená novelizácia Zákonníka práce problém sexuálneho obťažovania na pracovisku nerieši. Okrem iného sa v nej uvádza len toľko, že „výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov “.

Ďalej sa v novelizovanom znení píše, že „zamestnancom patria práva bez akýchkoľvek obmedzení z priamej alebo nepriamej diskriminácie“ a že „zamestnanec, ktorý sa cíti byť poškodený..., môže sa domáhať svojich práv prostredníctvom súdu“. Nie je cieľom týchto riadkov citovať celú úpravu Zákonníka práce, lepšie povedané jeho druhý diel:

Zákaz diskriminácie.

Nikde sa však nespomína diskriminácia, ktorá má charakter sexuálneho obťažovania na pracovisku: od nevhodných poznámok až po jednoznačné návrhy... Zatiaľ nebolo počuť o podobnom prípade, ktorý by na Slovensku riešil súd. Psychológovia sa však už vo svojich ordináciách neraz stretli so ženami, ktoré takouto skúsenosťou prešli alebo boli či sú vystavené nátlaku.

Otvorene sa o tomto probléme nehovorí, ale – vie sa o ňom. „Tak to predsa chodí “nielen na Slovensku. Na rozdiel od civilizovaných štátov (hoci niektoré prípady, ktoré sa dostali pred súd napríklad v spomínaných USA, vyvolávajú úsmev na tvári) sa však u nás ženy v podobných situáciách podpory len tak ľahko nedočkajú. Niet sa čo diviť, že o svojich skúsenostiach nechcú hovoriť, taja ich alebo sa zdôveria len najbližším. Ani tí im však niekedy nevyjdú v ústrety. Sme jednoducho tolerantným národom – tolerantným k vlastným slabostiam a výstrelkom. Alebo by sa to dalo nazvať aj inak?

Katarína Čierna