Zahraničné investície kotvou pre rôzne záujmy

Nestať sa skladiskom pre staré technológie

Záujem investorov o Slovenskú republiku rastie. To je dobrá správa o kapitálových zdrojoch ekonomiky a isto aj pozitívny posun pozície našej krajiny. Netreba však tieto údaje preceňovať, skôr sa usilovať, aby bol prílev zahraničných investícií stály. Päťdesiat percent svetového obchodu obhospodaruje asi tridsaťtisíc veľkých medzinárodných spoločností. Ak nebudú pôsobiť aj u nás, všetky snaženia našej proexportnej politiky zostanú obmedzené iba na tú časť svetového obchodu, ktorá prebieha mimo týchto firiem.

Argumenty proti vstupu zahraničných investorov do domáceho priemyslu sa ešte nikdy nepotvrdili, používajú sa skôr ako politické klišé. Investorom ide údajne iba o využitie lacnej pracovnej sily, potlačenie domáceho výskumu a vývoja, prípadne zničenie konkurencie. Prax však potvrdzuje, že firmy, o ktoré by sme mali mať záujem, na našej pracovnej sile oceňujú predovšetkým technickú kvalifikáciu. Výskum a vývoj neraz financujú priamo u nás. Nemožno však zabudnúť na iné rizika: pod maskou žiadanej zahraničnej investície sa u nás môžu investori usadiť s výrobkami, ktoré vo svojich vlastných krajinách prevádzkovať nemôžu, alebo len s veľkými sankciami. To sa týka predovšetkým dopadov na životné prostredie, prípadne hygieny a bezpečnosti práce. Menej vyspelé krajiny sa neraz stávajú „skladiskom“prežitých technológií a strojných zariadení.

Analytici zdôrazňujú, že zahraničné investície sú predovšetkým nástrojom vstupu do globálnej ekonomickej arény, čo je pre malú otvorenú ekonomiku celkom nevyhnutné. Zabezpečiť, aby v tejto globálnej svetovej ekonomike národná ekonomika obstála, to je starosťou vlády. Prax pozná dva druhy investorov. Jedni prichádzajú s modernými technológiami pre 21. storočie s malou potrebou surovín a kvalifikovanejšou pracovnou silou. Nezameriavajú sa na lokálny trh, neustále expandujú, sú súčasťou medzinárodných korporácií. Ich inovačný cyklus sa ráta na mesiace, ich podnikanie je však vysoko investične náročné, odpisy strojov a zariadení neprekračujú päť rokov. Dopyt po týchto investíciách prevyšuje ponuku, môžu si preto vyberať a diktovať. Druhý typ investorov je v podstate koloniálny. Typickou oblasťou ich záujmu je ťažba a primárne spracovanie surovín. V tomto prípade je ponuka v prevahe nad dopytom. Tieto firmy preto venujú dosť prostriedkov na vytváranie priaznivého obrazu pre verejnosť (public relations), lobujú, ponúkajú rôzne výhody obciam i úradníkom.

Ekonomiky, ktoré sú príjemcami zahraničných investícií, majú preto ťažkú úlohu. Investorov v medzinárodnej tvrdej súťaži získať, aj keď to bude „niečo“ stáť. Ale nie každého investora a nie za každú cenu. Štát, ktorý sa otvára zahraničným investorom, možno chápať ako produkt, o úspechu ktorého rozhoduje kvalita i cena. Ekonomická kvalita Slovenskej republiky sa dnes oceňuje nepochybne lepšie ako pred dvoma-tromi rokmi. Pokiaľ ide o cenu, je omylom si myslieť, že investori k nám prichádzali (a prichádzajú) bez toho, aby sme im poskytovali výhody. Privatizácia bola ohromnou ponukou s výhodami, aké už ponúknuť nemôžeme. Sú dve možnosti, obidve však celkom trhového charakteru: inovovať produkt (teda dosiahnuť lepšie makroekonomické výsledky, naštartovať hospodársky rast), alebo znížiť jeho cenu. V prípade zníženia ceny by návratnosť investície bola pre zahraničného investora rýchlejšia než inde, nakupoval by teda lacnejšie. Inovácia produktu je ťažšia a hlavne nie je dostatočne rýchla.

Eleonóra Bujačková