Produkt politického boja

Komentuje Eleonóra Bujačková

Keby tento štát bol bohatý, nepotrebovali by sme azda žiadne dane. Ak však štátna pokladnica zíva prázdnotou, daňový systém by mal byť umný. Ľahko vysloviť, ťažko realizovať. V závere minulého týždňa sa poslanci - koaliční i opoziční - opäť raz zjednotili. Slovami klasika - ako vždy, keď ide najmä o chránenie vlastných záujmov. Zrušenie dedičskej dane rozvírilo dovtedy pokojnú hladinu a poslanci sa domov rozišli s pocitom dobre vykonanej práce. Spokojnosť vyslovili aj predstavitelia Združenia daňových poplatníkov. Parlament schválil novelu napriek nesúhlasu vládneho kabinetu a Legislatívnej rady vlády SR, ktorá okrem iného mala výhrady k skutočnosti, že navrhovateľ neuvádza konkrétne dosahy zákona na štátny rozpočet. Podľa navrhovateľa príjem dane z dedičstva nedosiahol vlani ani 50 miliónov Sk, ministerstvo financií však výnos dane z dedičstva v minulom roku deklaruje v objeme 104,5 milióna Sk a na tento rok je rozpočtovaný sumou 102 miliónov Sk.

Analytici zdôrazňujú, že daň z dedičstva nie je tou najdôležitejšou pri znižovaní daňového zaťaženia. Oveľa podstatnejšie je redukovať výšku povinného odvodového zaťaženia. Mnohí ekonómi však majú výhrady k prijatiu tejto novely a tvrdia, že ide skôr o populistický krok, ktorý je v skutočnosti namierený proti väčšine slovenských občanov. Podľa SDĽ prijatý zákon umožňuje, aby sa daniam vyhli multimilionári, ba až miliardári. Po nich sa bude dediť o niekoľko rokov, a potom mnohé problematické majetky budú definitívne nedotknuteľné.

Ak sa odosobníme od emócií, bolo by bývalo racionálnejšie, ak by bol prešiel návrh, aby boli od dane oslobodení dedičia, ktorí zdedia majetok až za tri milióny Sk. (Túto sumu by si mohol odpísať každý jeden z dedičov, čiže napríklad traja dedičia by sa daniam vyhli aj pri deväťmiliónovom majetku). Už aj preto, že väčšina slovenských milionárov, ktorí „vyrástli“ po roku 1990, získali majetok vďaka rôznym výhodám pri kúpe majetku a vďaka nedokonalej a nedôslednej legislatíve a kontrole. Tváriť sa teda, že prijatý zákon je zákonom na prospech všetkých občanov tohto štátu, je prinajmenšom naivné. Ak už nechceme použiť silnejšie slová.

Ministerka financií B. Schmögnerová je právom sklamaná. Nielen preto, že zvýhodňuje práve tých, ktorí sa dostali k majetku bez práce, cez svoje politické kontakty v privatizácii, ale predovšetkým preto, že nie je systémovým krokom v prestavbe daňového systému. Za ekonomicky prospešnejšie považuje znižovanie príjmov z priamych daní a naopak zvyšovanie výnosov z daní majetkových a nepriamych. Schválená novela je podľa nej rozporná z hľadiska zníženia miery nezamestnanosti a zvýhodňovaním najvyšších príjmových skupín, čo je v rozpore s daňovými zvyklosťami štátov OECD. Avšak naši poslanci, ktorí povedali svoje áno langošovskému zákonu, zaradili Slovensko opäť raz medzi výnimočné štáty sveta, na ktorých vypočítanie by stačili prsty jednej ruky. Nuž, prečo nebyť v tejto veci aspoň ako Česi, keď už sme si takí blízki...