Jasné pravidlá pre „cestovky“

Komentuje Rudolfa Vallová

Pred Národnou radou SR stojí ďalší rébus - aproximácia európskeho práva v oblasti zájazdovej činnosti cestovných kancelárií. Dokument EÚ 390L0314 z 13. júna 1990, ktorého súčasťou je i direktíva 90/314/EEC o štandardnej zájazdovej činnosti, pobytových a túlavých zájazdoch (pozri rozdiel medzi zájazdmi na objednávku), kladie pred cestovné kancelárie vysokú latku nielen na kvalitu nimi poskytovaných služieb, ale predovšetkým na kvalitu práce manažmentu. Cieľom je vytvoriť také podmienky, aby si ktorýkoľvek občan EÚ mohol zakúpiť zájazd v ktorejkoľvek cestovnej kancelárii na Slovensku za tých istých podmienok a s rovnakou garanciou, aké sú v súčasnosti bežné v západoeurópskych štátoch.

Hoci aproximácia sleduje v prvom rade ochranu spotrebiteľa, nemôžeme podceniť proces zjednotenia medzinárodne používaných štandardov. A tu hneď narážame na prvý problém, ktorý výstižne komentoval doc. Ing. Ján Orieška z Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela: „Keď niekto v Nemecku povie, že si bol vybrať zájazd v cestovnej kancelárii - Reisebüro, každý hneď vie, že bol v predajni - obchode, kde dostane všetky informácie a môže si zájazd aj kúpiť. Ale ak povie, že bol v cestovnej kancelárii zvanej Reiseveranstallter, každý hneď vie, že uvedený subjekt zájazdy organizuje a predáva ich prostredníctvom vlastnej siete cestovných kancelárií alebo iným cestovným kanceláriám.“ V našom právnom systéme živnostenský zákon pozná len jeden typ cestovnej kancelárie (aj na rozdiel od českého), ktorá je oprávnená podnikať na základe koncesie. Lenže z hľadiska ochrany spotrebiteľa plní cestovná kancelária (Reisebüro, Retailer, predajca) iné úlohy a z nej vyplývajúcu inú zodpovednosť ako cestovná kancelária (Reiseveranstallter, Touroperator-organizátor). Tento fakt bol dokonca zohľadnený už v organizačnej štruktúre bývalého federálneho Čedoku, keď sídlom touroperátorskej činnosti (mozgový trust) bolo v Prahe a sídlom siete cestovných kancelárií (predajcov) bola Bratislava. Neznalosť vecí už raz viedla k nespravodlivému rozdeleniu federálneho majetku. Dnes, napriek jednoznačnosti európskej direktívy, textácii v návrhu zákona, aj vďaka nešťastnému „kopírovaniu“ zákona prijatého v ČR, chýba jednoznačnosť.

A tak okrem jednoznačnejšieho vymedzenia cestovnej zmluvy, k podstatnej zmene dochádza v zabezpečení voči insolventnosti, do ktorej sa môže dostať vďaka nekvalitnému manažmentu alebo preceneniu obchodného rizika každý podnikateľ. Pokiaľ sa to však stane cestovnej kancelárii (organizátorovi či predajcovi), môžu v dôsledku neschopnosti cestovnej kancelárie zostať v zahraničí skupiny nezaopatrených turistov. Bolo by skutočne „nefér“, keby starosť o nich zostala na pleciach hostiteľského štátu. Rovnako by bolo „nefér“ skrývať nekvalitu manažmentu a nízke štandardy v cestovných kanceláriách za zákonnú povinnosť. Rovnako by bolo „nefér“ schváliť návrh zákona bez zohľadnenia presvedčivých argumentov.