Zvyk je železná košeľa

Komentuje Eleonóra Bujačková

Zákon o zachovaní peňazí sa podobá zákonu o zachovaní hmoty. Ani peniaze teda nemôžu jednoducho zmiznúť. Iba sa premiestňujú a menia svoju podobu. Z bankoviek na zlato, akcie, zmenky, prácu a naopak. Pokiaľ peniaze niekde boli a už tam nie sú, isté je, že sú niekde inde. Proste zákon. Filmový strih.

V prvých štyroch triedach pokračujúcej školy reálneho kapitalizmu sme sa učili, čo všetko má alebo má mať svojho vlastníka, že za všetko niekto konkrétny zodpovedá. Za vyprázdňovanie odpadových košov, za prevádzku na železnici, rovnako ako za podniky, banky či za lotérie. Učili sme sa, že to je princíp a vlastne zákon. Filmový strih. Niečo tu však nehrá. Buď sa zákony vzpriečili alebo s nami ktosi hrá „betla“. Nedávno sme sa o. i. dozvedeli, že miliardová strata jednej krachujúcej finančnej ustanovizne bude pokrytá okrem iného aj z rezerv štátu. Ergo, z rezerv nášho vrecka. Ani slovo o tom, kto tie peniaze ukradol a kto ich má teraz, keď ich nemá inštitúcia, ani slovo o tom, kto je menovite za to zodpovedný. Rovnako tak máme z vlastného vrecka doplatiť dlhy verejnoprávnych inštitúcií, štátnych podnikov, fondov atď., a pritom všetkom by sme ešte mali jasať, ako dobre to s našou ekonomikou ide.

Ale väčšine sa akosi jasať nežiada! Čo je štát vreckár, ktorý môže beztrestne „rajzovať“ v našich „šrajtofliach“? Sme my baránkovia akýsi, k nekonečnému plateniu za chyby iných predurčení? Asi kým nikomu nebudeme stáť ani za to, aby nám povedal, kto a ako ukradol milióny, ktoré napokon zaplatíme my. Ale čo, usmievajme sa. Veď môže byť aj horšie. Ešte je veľa takých, ktorým sa „nepodarilo“ rozkradnúť banku, vytunelovať fond, zlikvidovať podnik... Možno si zvykneme a ani sa už nebudeme nad ničím

Čo človek nemôže zmeniť, na to by si mal zvyknúť, pretože emigrovať nie je kam. Kto si nezvykol na aroganciu a čakal, že sa čosi zmení, čaká doteraz. Musí existovať akýsi zákon o zachovaní pažravosti politických strán. Kým sú malé, kým sú v opozícií, sú prísnym kritikom tých vládnucich. Potom, keď sa dostanú do parlamentných lavíc a k rozhodovaniu, razom je to celkom iné. Máme si zvyknúť, že všetko má síce svojho vlastníka, avšak, že za všetko zodpovedáme my - občania? Máme si zvyknúť, že ušľachtilo sa tváriaca strana a jej líder sú doteraz „neuspokojenou“ stranou? Máme si zvykať a čakať až náš hlas doľahne do nebies? Potom budeme profitovať my? Radšej si však