Génová aktivita, nie sekvencie

Pri všetkom tom kriku, ktorý sa okolo genómu narobil nedávno, by sa dalo predpokladať, že sekvencie DNA konečne dajú presnú odpoveď na otázku: čo nás robí ľuďmi. Podľa poznatkov, ktoré odzneli minulý týždeň na konferencii o ľudskom genóme v Edinburghu v Škótsku, možno tvrdiť, že génová aktivita a nie sekvencie génov sú kľúčom k našej identite.

Svante Pääbo z Inštitútu evolučnej antropológie Maxa Plancka v Lipsku spolu s kolegami porovnávali tri milióny písmenok šimpanzieho genetického kódu s genetickým kódom človeka. Zistili, že medzi nimi existuje iba 1,3 percenta rozdielov. Na základe tohto poznatku začali členovia tímu usudzovať, že to musí byť niečo iné ako poradie génov, čo má na svedomí našu odlišnosť od našich najbližších zvieracích príbuzných. Pääbo s kolegami preto obrátili svoju pozornosť na stupeň génovej aktivity alebo transkripciu. Zaoberali sa predovšetkým transkripciou v mozgu, pečeni a krvi človeka, šimpanzov a opice makaka rhezusa. Zatiaľ čo génová aktivita pečene a krvi vykazovala očakávaný rozdiel medzi tromi skupinami (ľudská transkripcia sa podobala šimpanzej a odlišovala sa od evolučne vzdialenejšieho makaka), génová aktivita mozgu odhalila značné rozdiely medzi šimpanzmi a ľuďmi. „Ľudský mozog zakceleroval využívanie génov,“ poznamenal Pääbo. Rozdiely v expresii génov môžu teda vysvetliť, prečo genómy, ktoré sú také veľmi podobné, vytvárajú také odlišné organizmy. Pre úplné pochopenie genetických rozdielov medzi ľuďmi a šimpanzmi bude ešte treba preskúmať myslenie šimpanzov.

(kab, ScientificAmerican)