Európa cností a nedostatkov

Nemci majú strach z prílevu lacnej pracovnej sily, Španieli sa boja, že prídu o značné finančné prostriedky. Francúzska verejnosť nie je práve najspokojnejšia dohodou z Nice, zatiaľ čo jeden z jej hlavných architektov - prezident Jacques Chirac - hovorí o potrebe prijatia európskej ústavy. Kancelár Gerhard Schröder otvorene presadzuje federálny koncept (podľa vzoru Nemecka). Jeho francúzsky náprotivok Lionel Jospin radšej mlčí. Asi v takomto, trochu chaotickom štádiu sa nachádza debata o zrejme najväčšej politickej vízii dneška - veľkej zjednotenej Európe. A možno je tento zmätok na niečo aj dobrý. Človek sa vždy poteší, keď v dnešnom uponáhľanom a smrteľne serióznom svete objaví kúsok hravosti príznačnej pre druh homo sapiens.

Takáto obrovská vízia je totiž dosť neosobná. Jednoznačná ako ideológia či náboženstvo. Vyzdobená ako barokový kostol, vedľa ktorého si človek pripadá taký malý a bezvýznamný. Je jednotná ako spoločná fotografia mierne usmiatych prezidentov a premiérov na summitoch EÚ. Bežný smrteľník pred ňou pociťuje úctu a rešpekt, nie vždy však aj výraznejšiu emocionálnu náklonnosť. Práve preto, keď sa pozrieme na čisto ľudské motívy, ktorými sa riadia tvorcovia projektu, tá silná a veľká Európa nám môže byť hneď bližšia, ľahšie sa s ňou stotožňujeme.

Veď čo je pre priemerného Európana príznačnejšie ako postoj Španielska. „Odsúhlasíme vám sedemročné prechodné obdobia pre voľný pohyb osôb a nebudeme výraznejšie namietať proti definitívnemu usporiadaniu únie. Len nám ani po rozšírení nesiahajte na 100 miliárd nemeckých mariek, ktoré z fondov EÚ dostaneme v období 2000 až 2006,“ asi takto kalkulujú predstavitelia v Madride. Reči sa vravia a chlieb sa je!

A potom Nemecko. Pri jeho ekonomickej sile a vplyve sa nedá ani nič iné čakať ako presadzovanie čo najužšieho štátneho zväzku medzi členskými krajinami EÚ a rýchle rozšírenie. Prečo? „Z väčšej Európskej únie bude mať nesporne najväčší úžitok nemecké hospodárstvo,“ tvrdí Stuttgarter Zeitung. Federálna Európa zasa zvýši politický vplyv Nemecka na celom kontinente.

Najsympatickejší je však Lionel Jospin. Mlčí ako môj päťročný kamarát Alanko, keď sa ho otec zvýšeným hlasom opýta, prečo neposlúcha. Dieťa intuitívne cíti, že to trochu prehnalo a vysvetľovaním by si svoju situáciu mohlo ešte skomplikovať. Jospin podobne vie, že zverejnením vlastného projektu by sa mohol dostať do nepríjemností. Voliči by ho mohli obviniť z odpútavania pozornosti od vnútropolitických tém, odkloniť by sa od neho mohli protiintegračne naladení koaliční partneri a hrozí aj konflikt koncepcií s Nemeckom.

Nech žije Európa ľudí. S cnosťami a nedostatkami.