V EÚ nesmú prevládnuť egoistické perspektívy

Prof. Bronislav Geremek je dnes členom výboru pre európske právo v poľskom Sejme. Napriek tomu ako bývalý šéf diplomacie má už reálnejší pohľad na problémy integrácie strednej a juhovýchodnej Európy do euroatlantických štruktúr. Práve na to sa zameral náš rozhovor.

Splnila konferencia podľa vás účel?

- Konferencia, ktorú zorganizovalo Slovensko a malo privilégium hostiť toľko premiérov z jednotlivých krajín, je extrémne dôležitá pre imidž danej krajiny. V súčasnosti totiž prežívame obdobie historického rozhodovania. Pokiaľ ide o NATO a EÚ, rozširovanie je otázkou filozofie euroatlantickej solidarity. Môj pocit z prejavov premiérov tu zúčastnených krajín strednej a juhovýchodnej Európy je, že aliancia ich už môže chápať ako zreteľne formulované posolstvo. Teraz je rad na jej odpoveď, aj keď si myslím, že bude formulovaná až na summite NATO v Prahe na budúci rok, a to vo forme pozvánky kandidátskym krajinám k prístupovému procesu. Slovensko je jedným z prvých kandidátov na ďalšie rozšírenie. Keby bolo malo Slovensko aj pred dvoma troma rokmi súčasný politický imidž demokratickej krajiny, bolo by už spolu s Maďarskom, Českom a Poľskom v NATO v roku 1999.

Pokiaľ ide o proces rozširovania EÚ, Slovensko spolu s premiérmi ďalších krajín tu počas panelu vystúpení jednotlivých premiérov deklarovali, že sú pripravení vstúpiť do EÚ čo najskôr. Samozrejme, politické rozhodnutie už padlo v Helsinkách, ale toto rozhodnutie by malo byť implementované v pragmatickom procese negociácií, ktorý je niekedy bolestný, inokedy nudný, ale vždy dôležitý.

Kedy teda reálne možno uvažovať o rozšírení únie?

- Myslím, že v období rokov 2003 - 2004. Prvým dôvodom na takéto tvrdenie je, že práve v roku 2004 sa uskutoční medzivládna konferencia, na ktorej by sa už mohlo rozhodnúť aj o reforme inštitúcií. Nikto si však nedokáže predstaviť, že by sa o budúcnosti únie malo rozhodovať bez kandidátskych krajín. Druhý dôvod vychádza z toho, že v roku 2004 sa konajú voľby do Európskeho parlamentu (EP) a podľa mňa je absolútne prirodzené, že by kandidátske krajiny mali na rozhodovaní participovať.

Kým v prípade rozširovania NATO sa môže stať, že sa udeje systémom „big bang“ (veľkého tresku), kde sa neprijmú len ďalšie dve či tri krajiny, ale päť či možno osem-deväť, nebude to tak v prípade EÚ. Tam je táto otázka podmienená rozhodovaním o naplánovaní rozpočtu, ktorý už bol stanovený až do roku 2006, otázkami agendy a pod. Podľa mňa sa preto proces rozširovania EÚ bude uberať cestou priberania skupín. Rád by som videl Slovensko spolu s Poľskom, Maďarskom a Českom v jednej skupine.

Poľsko deklaruje pripravenosť na vstup do únie v roku 2003. Týždenník The Economist však uviedol, že EÚ by privítala posunutie rozširovacieho procesu na rok 2006, aby bola pripravená nielen finančne a inštitučne, ale aby mohla pribrať krajiny vo väčších skupinách a nie jednotlivo podľa stupňa ich prípravy. Ako by zareagovalo Poľsko, keby sa tak stalo?

- Taký prístup by bol dobrý pre európsky egoizmus, ale nie pre Európu. A rozhodne nie pre krajiny ako Poľsko. Som absolútne presvedčený, že by malo byť v záujme Európy prijať rozhodnutie o rozšírení únie v nasledujúcich dvoch-troch rokoch. Pozrite sa len na ekonomickú rovnováhu zahraničného obchodu medzi Poľskom a EÚ. Náš deficit okolo 12 mld. USD v zahraničnom obchode je ziskom pre EÚ. Poľsko, chudobné Poľsko, tak poskytuje vlastne stovky až tisícky pracovných miest v Nemecku či vo Francúzsku alebo v Taliansku, pretože títo beznádejní cudzinci potrebujú prácu. Takže na jednej strane je to minimum pocitu solidarity, ale na druhej maximum pragmatizmu zo strany EÚ. Ja len dúfam, že EÚ nakoniec rozhodne, že rozšírenie by sa malo uskutočniť v nasledujúcich dvoch rokoch. Neverím totiž, že tieto krátke egoické perspektívy, ktoré poskytuje najmä finančná agenda, môžu byť akceptované EÚ. Ak áno, potom by EÚ stratila svoju historickú úlohu pre budúcnosť.

Vari len slovinský premiér spomenul potrebu začlenenia Ruska do európskych štruktúr, ktoré tam z geografického hľadiska patrí. Ako vidíte bezpečnosť Európy s Ruskom a bez neho?

- Je to zložitá otázka a ak mám byť úprimný, ani vám nemôžem dať jasnú odpoveď, ale čiastkové áno. Po prvé, rozširovanie NATO by v žiadnom prípade nemalo byť namierené proti Rusku. Nesmie byť proti Rusku, musí byť pre európsku bezpečnosť a stabilitu. Po druhé, samotné Rusko by sa malo zaujímať o prispenie k stabilnej Európe. Avšak bolo by neodpustiteľnou chybou, keby sme museli povedať krajinám ako Ruska či Ukrajina, ktoré do Európy patria, že nemajú miesta v daných štruktúrach. Malo by to negatívny dosah na politické myslenie v týchto krajinách. Na druhej strane aj politici by mali byť pragmatickí a musia si uvedomiť, že s členstvom Ruska v EÚ môžu počítať v perspektíve až najbližších desať rokov. Zbigniew Brzezinski tu prezentoval určitý návrh, že by Rusko malo mať nádej, že sa stane členom EÚ, ako aj Ukrajina, že sa po splnení podmienok stane členom NATO a EÚ. Nevylučujem, že je to dobrý politický návrh, ale sám si uvedomujem - ak sa vrátim späť k vašej otázke - že je teraz na to ťažké odpovedať.

Slávka Blazseková